Nespoznal som ho hneď, ale on si ma všimol viac ako ja jeho.
Nastúpil a sadol si obďaleč, ale kde-tu ma pomedzi rad hláv ľudí sediacich pred ním sledoval.
Uvoľnilo sa miesto pred ktorým som stál a už sedel podomnou.
Vykúzlil mi úsmev na tvári svojím šibalským hnedookým pohľadom.
Keď už inak nedal, tak som sa ho teda spýtal:"Odkiaľ letíš?", na čo prišla typická odpoveď "ja, prečo? No len tak" hovorím mu. A tak sme spolu odleteli do mesta, kde ma povodil po najneočakávanejších miestach mojej ulice. Mal so sebou papierovú tašku, ktorá bola väčšia ako on; mal povestný kabátik a šál, ktorý mu vial, keď sa šuchotal rýchlosťou, že som musel pri ňom chvíľami pobehnúť, aby som mu stíhal, namiesto šabličky mal pero; ale v skutočnosti má čierne vlasy. Mal nohavice, ktoré boli spolubývajúceho a na nich opasok s jeho ružou, ako symbol pravosti, aby mu nepadali.
Porozprával mi pár básničiek, pár zážitkov
a potom opät zdúchol tou električkou.
