Ráno začalo ako veľa iných sobotných rán. Pohľadom na ešte lenivo rušnú ulicu a výdatných raňajkách sa presunul k telke, kde si pozrel zvyšok obľúbenej komédie. Presunul sa k internetu, kde sa rozhodol čo najrýchlejšie zohnať kontakt na svoj nový objav, ktorý mu výril v hlave, srdci, žalúdku. Telefón zvoní a na druhej strane sa ozve:"Haló?" Trošku zaskočený odpovedá: "Haló." Na druhej strane dievčina: "Kto mi volá?", "no predsa, Ja", predstavuje sa. "Ále, Ty, chceš ma zobrať kúpať sa?" Pohotovo odpovedá. "Presne tak", teší sa z priamej odpovede. A tak sa vydal za ňou, aby si ju odviezol k jazeru za mestom.
Keď prišli konečne a sadli si na breh, pozerali na blížiacu sa búrku. Vbehli do vody a prvé kvapky padli na hladinu. Nechcelo sa mu ísť ďalej, lebo mal rešpekt pred hutnosťou mračien, ktoré leteli nad hlavami zlovestnou rýchlosťou. A tak vyšli z vody a vydali sa na cestu späť, no netrvalo dlho a smršť so silou výchrice sa prihnala a šlahala, tak že sa k sebe túlili pod dekou. Malá, ale priam romantická chvílka. Ako išli ďalej bosí po rozblatenej ceste, na niečo stúpil, nerezavé, ale bodavé. Všetko im zmoklo, jeho telefón vypovedal službu. Cestou späť do mesta sedeli v aute len v mokrých plavkách a vykúrili si tam jeden Havaj. Vysadil ju v daždi, v plavkách pred domom a odišiel domov.
Nedalo im a po daždi ešte išli na večernú prechádzku. Prechádzali sa a neustále sa na seba usmievali. Prstami tancovala po okolovýnucom sa zábradlí. Pociťoval, ako mu tŕpnu prsty a opúcha noha po stúpnutí na neidentifikovaný predmet. Druhý krát ju odprevadil domov.
Zastavil sa za priateľom v oblúbenej krčmičke a s prísediacim na bare si vymenil pár nedôležitých informácii. Potom povedal, že tričko zo Santanu má dnes na sebe preto, lebo takto minulý rok tiež zmokol, ale na štadióne. Prísediaci mu povedal, že takto, ale pred pol rokom, mu zomrela žena, zostali v tichej pietnej chvíli. Pobral sa domov a cítil ako mu opuchnutá noha spomaľuje inak svižný krok. Na námestí, tam, kde stávajú bezdomovci, mu vypadol medenák, zdvihol ho, ale keď si uvedomil, že je to posledné čo má, hodil ho cez plece.
Pred dverami zistil, že niekto nechal kľúč v zámke a tak zostal na ulici, bez nocľahu, peňazí, so záložným telefónom bez kontaktov sa vybral voči končiacej teplej noci.
Povedal si, že toto musí byť viac ako náhoda, to musí byť znamenie; ale čoho? Prišiel nad rieku a započúval sa do jej dunenia, rozmýšlal, kde zloží hlavu až skončil v rodinnej záhrade na lavičke, kde sa mu prisnil sen o duchovi.
