Niekoľkokrát v živote som sa dostal do takej situácie, že ľudia okolo mňa netušiac, že aj ja som člen rómskej komunity, urážali, stereotypizovali Rómov v mojej prítomnosti. Ja som sa na nich len usmieval a bol ticho. Nepovedal som ani slovo, ale bola to pre mňa veľmi nepríjemná situácia, cítil som sa ako občan druhej kategórie. Večer, keď som si ľahol do postele, netrápilo ma to, že nejakí ľudia urážali Rómov, ale trápilo ma to, že som ostal ticho, zaprel som sám seba.
Dnes už nie som ticho, pretože slusní ľudia nesmú zostať ticho. Hrdo sa hlásim k rómskej národnosti a prináša mi to nesmierny pocit slobody, že nemusím zapierať sám seba. Čo také môže cítiť Peter Pellegrini? Ten Peter Pellegrini, ktorý asistuje dennodenne a pravdepodobne asistovať aj naďalej bude vláde, ktorá sa dostala k moci na vlne nenávisti voči LGBT skupinám. Aký je pocit dennodenne potláčať v sebe skotočného ja? Ja viem, je to hrozný pocit.
Peter Pellegrini nemôže žiť, milovať, ľubiť skutočne, ak popiera sám seba. Dlhé roky sa musí schovávať, aby mohol byť s človekom, koho miluje, alebo má rád. To musí byť hrozne náročné. Koľkokrát v živote musel klamať Peter Pellegrini, aby bol na chvíľku šťastný? Nesmierne veľakrát, toľkokrát, že klamstvo sa stalo rutinou jeho života. Nie je čo závidieť Petrovi Pellegrinimu. Pellegrini má nesmierne ťažký život, nechcel by som byť v jeho koži.
