Neexistuje prakticky šanca, že by krajiny, pre ktoré bol obranný val "postavený" svoje dlhy splatili. Odhliadnuc od toho, že ani nepredstierajú snahu s tým hneď začať a pomerne razantne a úspešne robia presný opak, prekážky v podobe verejnej mienky, odborov, prípadne (ne)schopnosti by im to nedovolili ani keby naozaj chceli. To skôr či neskôr musí investorom na dlhopisovom trhu dôjsť a ich rizikové prirážky spravia týmto krajinám financovnie dlhu neúnosným. Ak štáty nebudú mať na platby existujúcim veriteľom rozpočtové prebytky (akože nebudú) a nebudú mať na čele podobných šialencov ako bol u nás Mečiar schopných financovať udržanie sa pri moci tridsaťpercentným úrokom (dúfam, že nebudú), prestanú byť schopné splácať.
V tom momente má zafungovať Euroval, cez ktorý od dlžníkov nakúpia dlhopisy ostatné štáty ktorým majú ostatné štáty za tieto nesplatiteľné dlhy ručiť. Peniaze doňho ale pritečú opäť iba z ďalších úverov a jeho rámec sa skôr či neskôr vyčerpá, takže po ňom zostanú iba väčšie dlhy a viac štátov neschopných ich splácať. Keď si investori uvedomia, že ich investície do dlhov sú ohrozené, spustí to masívny výpredaj existujúcich dlhopisov na sekundárnom trhu, na ktoré nebudú kupcovia.
Tu nastupuje Európska Centrálna Banka, ktorá sa zaviazala v takýchto prípadoch intervenovať a "dodať likviditu", tj. dlhopisy nakupovať. Tomu sa hovorí myslím monetarizácia dlhov a ECB to mala ešte donedávna zakázané z veľmi dobrého dôvodu - umožňuje to politikom zakrývanie bezbrehého zadlžovania znehodnocovaním meny, demotivuje k úsporám a tým znižuje prosperitu, čo vedie k stagflácii - inflácii spojenej so stagnáciou. Ad absurdum dotiahnuté príklady bolo možné pozorovať vo Weimarskej Republike, na Balkáne alebo v Zimbabwe
Ešte pred mesiacom som bol presvedčený a písal som o tom aj tu, že to povedie k rozpadu zóny. Predpokladal som, že Nemecko nebude ochotné tento nezmysel dlho financovať, vráti sa k Marke alebo spolu s ďalšími, relatívne zdravými ekonomikami vytvorí novú spoločnú menu. Po poučení od niekoho, kto sa o dosť viac rozumie finančníctvu a vidí prepojenie medzi politikmi a kvázisúkromnými nemeckými bankami, ktoré v týchto rizikových dlhopisoch majú dosť peňazí aby im stálo za to nechať na tom ostatných ľudí vykrvácať si tým tak istý nie som.
Sú iba dva scénáre, v ktorých to pre nás môže dopadnúť ako-tak dobre. Ideálny a v našich končinách a v dohľadnej dobe asi žiaľ nereálny navrhuje Juraj Karpiš z INESSu, teda vystúpiť zo zóny, umožniť ľuďom platiť menou, ktorá im vyhovuje a bankám nebrániť novú plne krytú menu alebo meny vydávať. O niečo realistickejšia možnosť vychádza z predpokladu, že sa zóna rozpadne a jej zdravé jadro vytvorí novú menu a z nádeje, že nás vezme medzi seba a nenechá nás s bezcennými papierikmi v peňaženkách. Všetky ostatné možnosti sú iba zlé alebo horšie a môžeme iba hádať, či stagflácia začne o rok alebo o päť, či inflácia dosiahne desať alebo päťdesiat percent ročne a aké dopady bude mať na politickú stabilitu na kontinente.
