Putin sa nedávno blysol mediálnym výstupom, keď v štátnej televízii ponížil donedávna najbohatšieho ruského oligarchu a prinútil ho podpísať zaplatenie výplat zamestnancom jeho firmy. Ficove útoky na všetky strany, od zdravotných poisťovní po DSS-ky sa stali slovenským folklórom a kým Putin postavil rast svojho impéria na základe minimálnej ceny ropy, ktorá je teraz polovičná, Fico dostal od Dzurindu a jeho reforiem prestretý stôl a keď ho prežral, nemá kvôli kríze čo jesť. Obama krízu už zdedil, ale úspešne pracuje na tom, aby bola čo najdlhšia a najbolestnejšia.
Pri znárodnení General Motors, na ktorom nechal získať výrazne viac odbory, ktoré sa vďaka svojmu – predchádzajúcimi politikmi presadenému – vplyvu v automobilke podstatným dielom zaslúžili o jej pád, kým veritelia vyšli skrátka sa nechal počuť, že v žiadnom prípade nechce vláda riadiť automobilku a hneď na to nechal vyhodiť jej šéfa. Pre príklad, ako to dopadá, keď vláda diktuje firmám, koho si majú dosadiť do svojho čela si stačí spomenúť, ako začali problémy AIG. Táto gigantická poisťovňa sa nikdy nepúšťala do takých riskantných obchodov, ktoré ju takmer položili a vohnali rúk vládnej „pomoci“. S nimi začala až po tom, ako bývalý najvyšší new yorský prokurátor Eliot Spitzer nechal vyhodiť jej vtedajšieho dlhoročného vynikajúceho šéfa Maurica Greenberga na základe nepodložených a neskôr stiahnutých obvinení z finančných podvodov (áno, ten Spitzer, ktorý nedávno odstúpil po tom, ako pri svojom odhodlanom boji proti prostitúcii zabudol na seba samého a využíval služby luxusných eskort servisov).
Obamov protikrízový balíček a TARP (Troubled Assets Relieve Program) odkupujúci od bánk tzv. toxické aktíva, ktoré sa budú najväčšou mierou podieľať na tohtoročnom dvojbiliónovom americkom deficite (to je 13% najväčšieho svetového HDP!), sú nielen nesprávne, keďže zvyšujú motiváciu na morálny hazard budúcim investorom, ktorí budú mať v ruke precedens, že ich niekto z problémov vykúpi. Sú navyše nespravodlivé, lebo zvýhodňujú tých, ktorí sa aj vlastnou vinou dostali do problémov oproti tým, čo dokázali prežiť sami. A hlavne sú neúčinné, lebo väčšina peňazí sa začne reálne míňať v čase, keď sa bude ekonomika odrážať odo dna a tak jediné, čo podporia bude zvyšovanie dlhu. Ten bude treba začať splácať a to je možné iba dvoma cestami: zvýšením daní alebo - ešte horšie – monetarizáciou (odkúpením dlhu centrálnou bankou, ktorá ho splatí emitovaním nových nekrytých peňazí, čím zvýši infláciu, teda znehodnotenie peňazí v obehu). Vzhľadom k tomu, že prezident americkej centrálnej banky - FEDu - Bernanke je v poslednom roku svojho prvého funkčného obdobia a vie, že to bude prezident Obama, kto ho bude navrhovať na ďalšie, je momentálne vo fáze akejsi predvolebnej kampane pred médiami aj prezidentom. Začalo to, keď sa nechal dotlačiť k odkúpeniu vládnych dlhopisov v hodnote 300mld. dolárov a keďže súčasné protikrízové dlhopisy bude treba začať splácať práve v čase krátko po voľbe (staro)nového prezidenta FEDu, nie je ťažké uhádnuť, aké zákulisné dohody s ním Obama uzavrie. Už v súčasnosti americká menová zásoba stúpa najrýchlejšie za posledných 25 rokov, takže ďalšia, ešte väčšia kríza bude iba otázkou času. Mimochodom, bezpečnosti amerických dlhopisov sa dnes už ministrovi financií smejú aj čínski študenti.
Obama pritom nasadil rovnakú populistickú rétoriku ako Fico so svojim šetrením na skartovačkách. V apríli dal príkaz na zoškrtanie 100 miliónov dolárov z federálneho rozpočtu (to je 0.005% tohtoročného plánovaného deficitu) a keď zistil, že Američania vedia počítať a nezožrali mu to, pochválil sa zoškrtaním 17 miliárd, ale už 5 dní na to oznámil zvýšenie deficitu o čiastku niekoľkonásobne prevyšujúcu toto číslo. Pri každom zverejnení nových dát o nezamestnanosti, ktoré ukazujú neúčinnosť alebo rovno škodlivosť Obamových opatrení sa bráni neustálym opakovaním mantry o pracovných miestach „vytvorených alebo zachránených“, čím sa stavia do role neomylného víťaza za akýchkoľvek okolností, lebo keď ekonomika stratí 150 tisíc miest, tvrdí, že ďalších 600 tisíc „vytvoril alebo zachránil“ a podľa potrieb tieto čísla násobí.
Našťastie sa medzi inak v drvivej väčšine servilnými alebo priamo glorifikujúcimi novinármi pomaly objavujú aj tí rozmýšľajúci, ktorí kladú správne otázky. Aj o tom v ďalších dieloch
