Jedna z najväčších ukážok zlyhania fiškálnych stimulov je toľko oslavovaný Rooseveltov New Deal, ktorý údajne dostal Ameriku z recesie. Z perspektívy takmer 80 rokov vzdialenej sa môžu tridsiate roky zdať ako jednoliata epizóda, ale bližší pohľad ukazuje, že po páde burzy v októbri 1929 bola ekonomika po šiestich mesiacoch na polceste k obnove, keďže nezamestnanosť, ktorá v prvom mesiaci po krachu vyskočila z troch percent na trojnásobok bola za to obdobie z polovice vymazaná. Až Hooverove dovozné clá otočili trend a Rooseveltov New Deal dorazil krajinu úplne a tá sa nespamätala až do konca druhej svetovej vojny. Ďalším príkladom je Japonsko, ktoré prežíva druhú stratenú dekádu, keďže sa v deväťdesiatom piatom rozhodla jeho vláda pre podporenie ekonomiky megalomanskými projektami a oslabovanie meny importovaním americkej inflácie (tzv. otočenie Plaza Accordu).
Dôsledky monetárnej expanzie ako riešenia kríz ukazuje aj súčasná situácia v USA, ktorá nie je ničím iným ako opakovaným pokračovaním monetárnych stimulov po minulých krízach. FED reagoval na Ázijskú krízu v polovici 90. rokov rýchlejším zvyšovaním menovej zásoby, čím nafúkol dot-comovú bublinu. Keď praskla tá a spustila krízu v roku 2000, pokračoval ešte agresívnejšie, čo viedlo k realitnej bubline, po ktorej prasknutí a páde Lehman Brothers Bush a Obama s Bernankem tentokrát nechali monetárnu zásobu aj deficit explodovať bez akýchkoľvek zábran. Dlhopisová bublina, ktorú tým spôsobili po prasknutí zmení v slovníku výklad termínu Veľká Depresia.
Na druhej strane cestu ukázalo po druhej svetovej vojne v USA dvojtretinové zoškrtanie rozpočtu a absencia akýchkoľvek vládnych programov pre milióny vracajúcich sa vojakov, čo umožnilo, aby mohli byť zdroje konečne presmerované do súkromných, produktívnych častí hospodárstva a po pätnástich rokoch naštartovali obnovu a prosperitu. Pobaltské krajiny počas krízy škrtali v nominálnych číslach, nie pomeroch k predpokladanému fiktívnemu HDP a dnes je Estónsko jediná krajina Eurozóny s ekonomickým rastom, rozpočtovým prebytkom a znižujúcim sa dlhom. Aj v USA sa dajú nájsť štáty ako napr. Puerto Rico, ktoré dokázali presadiť skutočné rozpočtové škrty a dnes sú na tom výrazne lepšie ako zvyšok krajiny.
V Austrálii konzervatívna monetárna politika a čiastočné krytie dolára zlatom zabezpečila tejto krajine rozpočtové prebytky, nezamestnanosť pod 5%, dlhodobú stabilitu a menu, ktorá oproti tej americkej iba za ostatných 10 rokov zdvojnásobila svoju hodnotu. Reagan by dnes bol asi ťažko symbolom vyriešenia krízy a naštartovania dlhodobej prosperity, keby s vtedajším guvernérom FED-u nenechali úrokové sadzby na dnes nepredstaviteľných číslach a zastavili tak cválajúcu infláciu. Večný boj Keynesiáncov proti deflácii a myšlienkam na zlatý štandard úplne ignorujú celé 19. storočie, kedy bol v západnom svete klasický zlatý štandard, USA mali takmer celý čas defláciu a zároveň to bolo obdobie najdlhšej prosperity a mieru v histórii západnej civilizácie.
Ak teda rozpočtové ani monetárne stimuly nefungujú, prečo nefungujú ani súčasné škty v Európe? Lebo ako ukázal INESS, k žiadnym škrtom nedošlo! Došlo k miernemu zabrzdeniu plánovaného rastu, ktoré sa iba v politickom žargóne môže nazývať škrtmi. Ak sa teda snaží niekto ukazovať na súčasnej európskej kríze, že nie “austerity”, ale “recovery” funguje, tak ukazuje iba, že nepatrí do lavíc parlamentu, ale triedy ekonómie alebo aspoň matematiky na základnej škole (a prípadne aj angličtiny, tá výslovnosť je strašná).