Prípad štát vs. ja

Začal som pred rokom s podnikaním a príliš málo som si uvedomil, aké riziká to prináša v časoch, ktoré nie sú tak dobré ako posledné roky. Chlácholil som sa myšlienkou, že nemám žiadne úvery, finančnú rezervu som mal na niekoľko mesiacov, ale neuvedomoval som si, že počas nich prídu prvé dane a utrácal som ju na zbytočnosti aj v časoch, kedy som videl reálne riziko výpadku príjmov. Po prebudení z narkózy sviatkov a ničnerobenia ma čakali nekonečne dlhé mesiace riešenia dôsledkov môjho správania a premýšľaní o opatreniach, akými niečomu takému do budúcna zabránim a ich postupnom prijímaní. Vyšiel som z toho poučený a dúfam silnejší. Správal som sa jednoducho ako každá iná hlava (v mojom prípade jednočlennej) domácnosti, premýšľal obyčajným sedliackym rozumom.

Ako premýšľa štát so všetkými svojimi ministrami, zákonodarcami, expertmi, úradníckym aparátom? Utráca viac ako zarobí, čím zvyšuje dlh, v už tak výške svojho celoročného príjmu a hovorí, že najlepšie je v kríze utrácať ešte viac. Nemieni vrátiť požičané, starý dlh spláca novým a drahším, aby nemusel prestať míňať, ale naopak mohol ešte viac. Horšie ale je, že sa nespráva z pozície hlavy domácnosti utrácajúcej svoje peniaze, ale domovníka, ktorého si možno kedysi najali všetci susedia, aby ich ochraňoval pred zlodejmi, prípadne riešil spory v dome, ale ten im medzitým prerástol cez hlavu. Väčšine z nich zvýšil nájomné na viac ako tretinu ich príjmu, z ktorých časť - patrične prehnanú svojim drahým sekretariátom - vráti, časť dá ich príbuzným namiesto toho, aby nechal prirodzene fungovať rodiny, časť ich susedom, ktorí nemôžu alebo nechcú pracovať namiesto, aby nechal priestor ďaleko efektívnejšej ľudskej solidarite a časť slúži aj na nákup 20-miliónových mercedesov pre jeho dobrých známych. A keď mu to nestačí, vezme všetkým nájomníkom kreditky a nakupuje za ne nové autá pre tých susedov, ktorí mali síce staré, ale stále dobre fungujúce auto výmenou za šrot a nestará sa, že to nebude on, kto bude platiť mesačné vyúčtovanie.

A to nie je iba u nás, Obama zadlžuje Američanov, ako zmyslov zbavený, nemecká vláda na čele s pravicovou kancelárkou zaviedla šrotovné ako prvá a Maďari sa z narkózy prebrali až nad priepasťou menom bankrot. Štát má dlhodobo diagnostikovanú nezodpovednosť, má na ňu najlepšie predispozície - neutráca svoje peniaze, takže nemusí šetriť na svojich výdavkoch a nedáva peniaze, ktoré mu po tom všetkom zostanú sebe, ale miliónom svojich anonymných poddaných, takže sa mu nechce starať, či k nim prídu všetky alebo či za ne dostanú niečo, čo potrebujú a zaslúžia si alebo aspoň chcú.

Kríza po spľasnutí štátom a jeho blízkymi zavinenej bubliny je dobrá príležitosť prinútiť ho vrátiť sa zase k úlohám, ktoré mu prináležia, nechať tvorbu hodnôt a starostlivosť o slabých tým, ktorí to vedia a chcú robiť ďaleko účinnejšie a vrátiť nám peniaze, ktoré nám patria. Zatiaľ robí všetko naopak, čím nás všetkých rovnako ako v 20. rokoch vedie do dlhého a temného tunela, z ktorého jediným svetlom na konci môže byť ďalšia bublina praskajúca ešte hlasnejšie a ešte bolestnejšie.