Pani premiérka Radičová predstavila s ministrom Miškovom plán, ako z nás spraviť stredoeurópsky Singapur. Chcú to dosiahnuť odstránením zbytočnej byrokracie, zrýchlením úradných procesov a zjednodušením komunikácie s úradníkmi. Dopad týchto opatrení odhadla pani premiérka na štvrtinu z celkových dvoch miliárd, ktoré táto byrokracia podnikateľov ročne stojí.
Problém je, že aj keď to nie je v absolútnych číslach malá suma, je to “peanut” v porovnaní s problémami, ktoré táto krajina v skutočnosti má a ktoré táto premiérka a permanentná kandidátka na prezidenta odmieta riešiť.
Singapur nie je vyspelým, bohatým a slobodným štátom iba vďaka tomu, že tam založíte firmu v priebehu dní a že tam ako cudzinec rovnako jednoducho môžete prísť a zamestnať sa. Je to hlavne vďaka tomu, že štát neprevádzkuje takmer nič, čo nemusí, že ľudia majú z veľkej časti v rukách zodpovednosť za seba a svoju budúcnosť.
Pani Radičová rieši vrámci svojej prezidentskej kampane iba populárnu agendu, pri ktorej sa môže predviesť ako na minulotýždňovej tlačovke a opatrenia, ktoré by nás k Singapuru mohli skutočne priblížiť buď odmieta alebo ignoruje. Komplikuje tak absolútne nevyhnutné a dávno zameškané prepúšťanie na železniciach, hľadá nezmyselné kompromisy v privatizácii letiska, bojí sa tvrdých opatrení a odštátnenia v zdravotníctve (a to ešte nezačali lekári podávať hromadné výpovede po vzore českých kolegov) a obmedzuje vstup súkromného kapitálu do dôchodkov. Nehovoriac o tom, že riešenie agrodotácií alebo skutočný odpor voči EÚ a jej inštitúciám na čele so spoločnou menou je úplne mimo jej zorné pole.
Za povšimnutie stojí aj to, že na tlačovke pani premiérka nespomenula, čo s ušetrenými peniazmi spraviť. Ťažko si dokáže predstaviť možnosť ich podnikateľom a pracujúcim vrátiť znížením daní a už vôbec by nepripustila verejne priznať nevyhnutnosť zbytočných úradníkov vyhodiť. Smutná pravda je taká, že keby pani premiérka vedela, v čom v skutočnosti spočíva singapurský úspech, zakrývala by si oči od hrôzy svojim sociologickým diplomom.
K Singapuru sa ani nepriblížime, kým budeme mať v premiérskom kresle socialistku s ľudskou tvárou a proti nej hardcorového komunistu, ktorý jej dýcha na krk, kým práve títo dvaja nebudú obrazom tejto spoločnosti neschopnej prevziať zodpovednosť za svoj osud a kým sa neodtrhneme od civilizačného priestoru, v ktorom sa potláčanie osobnej slobody a zodpovednosti stalo za ostatné storočie štandardom.
