Poslanecká imunita je podobný problém. Áno, jej jednu časť treba zachovať: poslanci musia mať imunitu na skutky, ktorých sa dopustia v súvislosti s výkonom poslaneckého mandátu. Teda na hlasovania v parlamente, na prejavy, ktoré pri práci prednesú, na informovanie o zisteniach, ku ktorým dospeli pri poslaneckých prieskumoch. Táto imunita je dôležitá pre samotných poslancov, ale najmä pre nezávislosť parlamentu ako inštitúcie. Jednou z jeho úloh je predsa kontrolovať vládnu moc. A predstavte si, ako asi tak vyzerá nezávislosť kontrolóra, ktorému hrozí, že ak kontrolovanému šliapne na otlak, tak tento zasiahne (napríklad policajnou mocou).
Čo však ide nad nevyhnutný rámec, je imunita v prípade trestných činov a priestupkov. Tu treba povedať, že v prípade trestných činov je situácia vyriešená pomerne uspokojivo: poslanec musí rátať s tým, že spravodlivosti neujde. Úprimne povedané, len ťažko si možno predstaviť zákonodarný zbor, ktorý by odmietol vydať na stíhanie poslanca, prichyteného pri vykrádaní banky, drogovom dílerstve, prípadne dôvodne podozrivého z príslušnosti k spolku „bielych golierov". A ak by tak parlament neurobil. aj tak má takýto poslanec ochranu len do konca volebného obdobia. Rameno spravodlivosti po ňom môže siahnuť hneď po uplynutí mandátu.
Stále aktuálna však ostáva otázka priestupkovej imunity. Rovnako ako starý, preležaný a bohvie čím zamorený slamený matrac ohrozuje parlamentné zdravie. Neustále totiž vyvoláva otázku: Prečo sa majú poslanci líšiť od ostatných ľudí? Do akej miery možno tolerovať odlišnosť poslancov od ústavne zakotvenej rovnosti občanov? Keď bežný občan prekročí povolenú rýchlosť, zaplatí pokutu. Poslancovi stačí vytiahnuť poslanecký preukaz. To v prípade, ak ho policajt nespozná hneď po stiahnutí okienka a nekývne mu, aby šiel ďalej. Ak o veci neprinesú médiá informáciu, tak o priestupku poslanca sa nikto ani nedozvie. Nerokuje o ňom parlament, ba ani niektorý z jeho výborov. Ak aj médiá prípad odhalia, poslancovi sa nestane nič - kauza za pár dní prehrmí. A občanom z nej ostane v ústach nepríjemná pachuť.
Pretože: Nakoľko možno dôverovať zákonodarnému zboru, ktorého členovia môžu beztrestne porušovať zákon? Je získanie kresla v parlamente dostatočným dôvodom na to, aby poslanec mohol jazdiť nadmernou rýchlosťou? Ospravedlňuje mandát k tomu, aby auto s poslancom za volantom mohlo „šnurovať" cestu od krajnice po krajnicu - ale ak nedôjde k dopravnej nehode, nemôže polícia zasiahnuť? Prečo má poslanecký mandát poskytovať krytie hulvátom, ktorí kade chodia, tam vulgárne nadávajú a urážajú? Na toto má slúžiť priestupková imunita?
Ako tento problém vyriešiť? Odpoveď je jednoduchá: zrušiť ju. Tým sa dostávame k tomu problému so starým slamníkom: ako? Všetky doterajšie snahy zlyhali. Vrátane prijatia ústavného zákona, ktorý mal priestupkovú imunitu výrazne obmedziť - podľa názoru právnych expertov ju naopak rozšíril. Ako sa počas tohto volebného obdobia ukázalo, cesta zrušenia priestupkovej imunity ústavným zákonom je zatarasená. Takže sa začala cesta novelizácie priestupkového zákona podľa toho, aká kauza kedy prepukne. Presne tak, ako to skúšal Neruda - balil starú slamu do kornútov, ktoré nenápadne trúsil na ulici počas prechádzok. Po troch dňoch zrátal, že aby sa zbavil všetkej slamy, prechádzať sa bude musieť sedem mesiacov. A tak aj my: Keď poslanca prichytia pri jazde pod vplyvom alkoholu, prijme sa novela, keď sa zistí, že môže beztrestne odmietnuť fúkať, zasa sa novelizuje. Kým sa vychytajú všetky možné priestupky, ktorých sa poslanci môžu dopustiť, ubehnú nie mesiace, ale roky.
Neruda problém „kam s ním" napokon vyriešil, slamy sa zbavil. Myslím, že aj u nás je najvyšší čas k ráznemu kroku. Doteraz sa priestupková imunita „osekávala" po kúskoch tým, že sa v priestupkovom zákone vymenujú prípady, kedy neplatí. Pritom je ale možná iná cesta - a k nej smeruje zákon, ktorý som podal do parlamentu. Je to jednoduché konštatovanie priestupkového zákona, že v prípade poslanca sa priestupok môže prerokovať. Teda ide o generálne zrušenie priestupkovej imunity. Pravda, je možnosť, že poslanci dospejú k názoru, že určité skutky by predsa len mali byť výnimkou (ako príklad možno uviesť prípad, kedy poslanec v rozprave urazí iného poslanca). Ale takéto prípady by sa aj definovali ako výnimka. A tá, ako je známe, potvrdzuje pravidlo.
