Prečo som o tom presvedčený? Pretože Konfederácia odborových zväzov (KOZ) navrhla, aby sa posilnil I. pilier dôchodkového sporenia. Sporitelia by podľa KOZ do Sociálnej poisťovne neodvádzali súčasných 9 percent, ale 14. A naopak, na svoje účty v súkromných správcovských spoločnostiach by odvádzali nie 9 percent, ale ani nie polovicu - len 4 percentá.
Tento návrh pozoruhodne korešponduje s predstavou, ktorú prezradil vlani šéf Sociálnej poisťovne, nominant Smeru-SD Dušan Muňko. Aj on - okrem iného - navrhol zníženie odvodov do DSS na 3, maximálne 4 percentá. Dôvod? Slovenská ekonomika údajne „neutiahne" vyšší odvod na dôchodkové sporenie, teda na vykrývanie deficitu, ktorý vzniká v Sociálnej poisťovni.
V čase, kedy šéf SP predniesol svoju predstavu o pomere, v akom sa majú deliť odvody medzi SP a DSS, sa oficiálne nestretol s pochopením. Lenže čo nie je oficiálne, môže byť pod pokrievkou. Dôvod je jednoduchý: čím menej peňazí sa dostane do DSS, tým viac peňazí dostane SP. Tým menej peňazí musí použiť štát na vykrývanie deficitu v SP a tým viac ich bude môcť použiť na iné účely.
Treba povedať, že vláda má obrovskú potrebu peňazí. Nielen preto, že je kríza a ukazuje sa, že daňové prijmy hlboko zaostanú za optimistickými predpokladmi pri zostavovaníé rozpočtu, zato ale výrazne stúpne objem prostriedkov, ktoré bude treba použiť na sociálne dávky, podpory v nezamestnanosti a na opatrenia z protikrízových balíčkov. A v pozadí ešte tiká 10 miliardová bomba v podobe zatiaľ ani zďaleka nenaplneného očakávania, že po opätovnom otvorení II. piliera z neho vystúpi 150 tisíc sporiteľov, ktorí svoje peniaze odovzdajú na účet SP. Súčasná vláda totiž mala obrovskú potrebu prostriedkov aj v čase, kedy ešte kríza nebola.
V takejto situácii je pochopiteľná snaha získať peniaze, kde sa dá. Lenže čo je pochopiteľné, nemusí byť správne. Pretože čo predstavujú peniaze na účtoch sporiteľov? Je to ich zábezpeka na starobu - jeden zo zdrojov, z ktorého raz budú žiť. Ako sa ukázalo, ani štáty nie sú imúnne voči bankrotom. Dokonca ani štáty navonok úspešné a prosperujúce. Tvrdenie, že nám to nehrozí, znie skôr ako zbožné želanie a pokus o garanciu proti smrti. Za takýchto okolností je od občana zodpovedné diverzifikovať riziko. A zodpovedný štát mu to umožní.
V súčasnosti sme svedkami opaku - zneisťovania systému jeho opätovným otváraním a zatváraním, výkrikmi o tom, že niektorí sporitelia už prišli o všetko, zdôrazňovaním momentálnych strát bez ohľadu na to, že ide o dlhodobé sporenie. Úvahy o zmene pomerov delenia odvodov len zapadajú do tejto schémy. Toto je totiž pravdepodobne jediný v Európe prijateľný spôsob, ako sa umocniť peňazí sporiteľov na okamžité využitie (inou možnosťou je azda už len ich poštátnenie á la Argentína). Navyše je to ľahší spôsob, ako získať potrebné peniaze úsporami výdavkov. Pretože kde sa dá usporiť? Napríklad transparentnými tendrami, zverejnenými vo vestníkoch, a nie na korkových nástenkých na chodbe ministerstva. Alebo nakupovaním bez nastrčeých sprostredkovateľov. Prípadne zastavením nezmyselných projektov, ako príklad možno uviesť prestavbu Hradu za približne 3 miliardy korún. Má vláda záujem urobiť to? A najmä - môže si to dovoliť?
Podobne možno usporiť znížením administratívy, spojením ministerstiev, zrušením už zbytočných inštitúcií. Veď načo je Fond národného majetku vláde, ktorá si zakladá na tom, že neprivatizuje? Nuž, vláde je nanič. Lenže politickým stranám, ktorí vládu postavili, je zdrojom dobre platených postov pre jej nominantov. Napokon, o „úspešnosti" pokusov usporiť redukciou pracovných miest je dostatok vedomostí, stačí si spomenúť, ako pri nástupe premiér Fico ohlásil program zníženia počtu úradníkov o 20 percent - a ako sa to skončilo... Oprávnene možno čakať, že aj teraz ohlásený program úspor skončí rovnako. Po veľkej a hlasnej kampani potichu upadne do zabudnutia.
Pretože z týchto a ďalších dôvodov nie je pre súčasnä vládu cesta úspor schodná, rozhodla sa vyslať KOZ, aby previedla „prieskum bojom". Schéma je jasná: odborári vystúpia, otestujú nálady obyvateľstva, prípadne schytajú prvú vlnu rozhorčenia. Vzápätí sa objavia prepočty, čo by takáto zmena znamenala pre sporiteľov - napríklad skutočnosť, že na svojom účte v DSSke bude mať po rokoch sporenia podstatne menej, ako by mal pri zachovaní terajšieho modelu. Tu je paradoxné, že jedným z argumentov ministerky práce Viery Tomanovej v neprospech II. piliera je údajná neschopnosť väčšiny sporiteľov našetriť si v ňom dostatok peňazí na slušný dôchodok. Ak to sporitelia nedokážu pri 9 percentách, tak pri 4 percentách to už nebude problém? Logika je potvora, nie a nepustí. Pravda, možno očakávať, že pani ministerka si spomenie na fakt, že každý dôchodca bude dostávať časť penzie zo SP, tento podiel je tým vyšší, čím je vyššie percento odvodov do tejto inštitúcie. Lenže to zároveň znamená, že úmerne stúpnu aj budúce nároky voči SP. Budúce generácie sa majú na čo tešiť.
Podľa očakávania médiá pretrasú všetky tieto skutočnosti. Vzápätí predseda vlády vystúpi na tlačovej besede a poprie, že by sa niečo také chystalo - poprie to však tak, aby si nechal otvorené zadné dvierka aj pre takéto riešenie. A bude trvať na tom, že vláda chce len a len znížiť poplatky v DSS-kách a zvýšiť istotu a náklady sporiteľov. Tým sa verejnosť aspoň čiastočne upokojí. Naopak, nejeden človek si pomyslí, že návrhy vlády sú vlastne fajn.
A potom stačí počkať na najbližšiu schôdzu parlamentu, predložiť celkom nepatrnú novelu príslušného zákona - a k nej v druhom čítaní rozsiahly poslanecký pozmeňovací návrh. Ten síce nebude mať nič spoločné s pôvodne predloženou novelou, zato však bez varovania, bez pripomienkovania a bez rokovania s dotknutými subjektmi dosiahne skutočne požadovaný cieľ. Ako podporný argument pritom odznie - odporúčanie KOZ... Kto pozná pomery v súčasnom parlamente, ten vie, že mnou nakreslený scenár vôbec nie je z oblasti politického sci-fi.
Alebo ináč - zdá sa, že vláda je rozhodnutá zmocniť sa peňazí sporiteľov v DSSkách stoj čo stoj. Fakt, že KOZ v tomto útoku hrá rolu trójskeho koňa, len dokresľuje úpadok odborov. Úpadok alebo odborný, ak odborárski predáci nechápu dôsledky, aké táto zmena bude mať na ekonomiku štátu a jeho občanov. Alebo úpadok morálny - to ak si dôsledky uvedomujú a sú im ľahostajné.
