Lenže ľuďom, ktorí sú odkázaní na pravidelnú lekársku starostlivosť, prípadne tým, ktorí ju potrebujú akútne, do smiechu naozaj nie je. Je predsa neúnosné, aby nastávajúca mamička šla do pôrodnice s vedomím, že možno ju povezú desiatky kilometrov niekam inam, pretože v „jej" nemocnici niet ani jedného lekára na pôrodnom oddelení. Všetci štrajkujú. A keby tam aj nejaký bol, tak jej strčí pod nos papier, v ktorom jej oznamuje, že je natoľko vystresovaný a vyčerpaný, že nemôže garantovať stopercentný výkon.
Keby prišiel opravár práčky a oznámil zákazníkovi, že je vystresovaný a preto nemôže garantovať stopercentnú kvalitu opravy, tak ho zákazník pošle kadeľahšie. Lenže lekár je vo výnimočnom postavení - on vám môže dať na podpis prehlásenie, ktorým sa vopred zbavujete akejkoľvek možnosti ho žalovať za prípadné poškodenie zdravia. Možno aj vtedy, ak by vám miesto chorej ľavej nohy operoval zdravú pravú. To viete, stres. Že vás to dostane do šoku? Vy ste len pacient....
Samozrejme, nikto netvrdí, že lekári nemajú právo byť v strese. Majú. Samozrejme. Aj keď ten momentálny si privodili do značnej miery sami. Podľahli lákaniu svojich odborových bossov a vstúpili do štrajku, ktorý sa pre nich (ako pre stav) v žiadnom prípade nemôže skončiť dobre.
Pretože čo môžu získať? Dobre, 300 euro navyše k terajšiemu platu, možno o niečo viac. Možno dokonca získajú záväzok, že sa navýši množstvo peňazí, ktoré štát dáva do zdravotníctva. Lenže to sa bude týkať len tých lekárov, ktorí stiahli výpovede. Čo urobia tí, ktorí výpovede nestiahli? Určitá časť z nich možno nájde miesto v zahraničí, prípadne v súkromnej sfére - ale kde sa zamestnajú tí ostatní? Pretože úprimne povedané - terajší núdzový stav ukázal, kde sú rezervy v zdravotníctve, koľko nemocníc, oddelení a teda aj lekárov naozaj potrebujeme. Nepochybne viac, ako je to počas núdzového stavu, kedy nemocnice fungujú „na doraz". Na druhej strane ale určite menej, než je „normálny" stav. A riaditelia nemocníc, ktorí doteraz váhali s racionalizačnými opatreniami, teraz majú mimoriadnu šancu na ich uskutočnenie.
Pretože z vyjadrení lekárov, ktorí pracovali v zahraničí (napríklad v Nemecku, Rakúsku) vyplýva jedno: zarobia síce podstatne viac, ako tu, ale aj sa oveľa viac narobia. Naše zdravotníctvo totiž v mnohom zaspalo dobu a ostalo v socializme. Týka sa to predimenzovanej siete nemocníc a oddelení, čo samo osebe vedie k plytvaniu. Navyše pacienti vidia, že sa plytvá, ale ako si za socializmu museli priniesť do nemocnice príbor a toaletný papier, tak si tieto potreby musia prinášať aj teraz.
To je však len jedna strana mince. Tá druhá je ďalšie poškodenie dobrého mena lekárov ako takých. Úmyselne píšem o ďalšom poškodení, pretože o „obálkovom sadzobníku" za operáciu, prípadne ošetrenie, aký platí niektorých nemocniciach, si vrabce na strechách čvirikajú. Fakt, že lekárom sa máli navrhované zvýšenie platov o 300 euro (čo je čiastka, ktorá predstavuje bezmála celý mesačný plat pri niektorých profesiách) a chcú viac, rozhodne nezvýši ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti. Jej väčšina čím ďalej, tým viac vníma štrajkujúcich lekárov ako vydieračov, ktorí v záujme svojich vyšších zárobkov neváhajú ohrozovať život pacientov. Niekedy tých najbezbrannejších - detí.
A to už prestáva naozaj akákoľvek zábava.
