Takže sa zahrá hra „škatule, škatule, hýbte sa" - exminister sa (zrejme) vráti do parlamentu a na jeho miesto príde iná figúrka, ktorú bude za šnúrky poťahovať predseda SNS Ján Slota. Z toho vyplýva, že je len otázkou času a možno šikovnosti nového ministra, kedy vypukne ďalší škandál s netransparentným obstarávaním, predajom alebo čímsi podobným.
Odvolanie Jána Chrbeta má však predsa len určité čaro. Predovšetkým to odôvodnenie stojí za zamyslenie. Premiér nechce mať vo vláde zbabelcov, ktorí nechcú niesť za svoje rezorty zodpovednosť a prenášajú ju na celú vládu. To poteší - samozrejme, za predpokladu, že ministri sú naozaj svojprávni a predseda vlády ich stanoviská aj zohľadňuje. O tom sa dá pochybovať, a to dokonca v obidvoch bodoch. Ministri, o ktorých aj vrabce na strechách čvirikajú, že sú len „zástupcovia" určitých podnikateľských skupín, nemôžu byť svojprávni. A kto si spomenie, ako premiér pri prvej príležitosti verejne „zotrel" ministra financií Počiatka, ten vie, ako asi zohľadňuje predseda vlády stanoviská svojich podriadených („ja rešpektujem jeho odborný názor, ale politické kritérium má prednosť"). Prečo by práve Chrbet mal byť výnimkou?
Navyše je tu jeden fakt: informáciu o rozhodnutí odpredať časť kvóty „teplého vzduchu vzala vláda na vedomie 7. októbra 2008. A to napriek tomu, že samotná informácia si vnútorne protirečí - na jednej strane konštatuje, že o naše kvóty je záujem, pretože máme zvládnutý mechanizmus celého procesu (vrátane tzv. schémy GIS, teda využitia získaných prostriedkov na enviromentálne programy v spolupráci s kupujúcim štátom), na druhej strane však priznáva, že v súčasnosti nemáme pripravený žiadny takýto projekt (prečo asi? Čo robilo ministerstvo životného prostredia?) a do tretice konštatuje, že samotná požiadavka na uplatňovanie schémy GIS je diskriminačná... To najzaujímavejšie na dokumente je neustále upozorňovanie, že musíme predať, a to rýchlo, pretože naše kvóty môžu jednak prepadnúť, jednak stratiť na cene po vstupe Ruska a Ukrajiny s ich obrovským prídelom kvót. Pre všetky tieto dôvody sa preto predal „teplý vzduch" jedinému vhodnému záujemcovi - firme INTERBLUE GROUP zo štátu Washington. Pravdepdobne nikdy sa nedozvieme, či sa aspoň niekto z vlády zamyslel nad transakciou za niekoľko miliónov eúr, či sa opýtal, čo je to za firma, či je spoľahlivá, či ponúkla tú najlepšiu cenu a čo si vlastne súkromná firma počne s niekoľkými miliónmi ton emisií. Musíme ostať pri skutočnosti, že vláda vzala informáciu na vedomie - a teda za ňu (a nepriamo aj za zmluvu, o ktorej hovorí) prevzala zodpovednosť. Z tohto dôvodu má požiadavka, aby vláda prevzala zodpovednosť aj za zrušenie zmluvy, predsa len istú logiku. Aj keď je zrejmé, že sa tým ministerský predseda dostáva do schizofrenickej pozície - ako zrušiť niečo, čo predtým na tlačovej besede plamenne obhajoval ako správne, pričom kritizujúcu tlač a opozíciu obviňoval z protislovenskej politiky?
Tu sme pri jadre problému. Je jasné, že firma INTERBLUE GROUP mala jedinú možnosť: predať emisie niekomu ďalšiemu. Tentoraz za trhovú cenu. Tá - ako vyplýva z údajov o predaji emisných kvót iných krajín - bola podstatne vyššia ako nami dosiahnutých 6,05 eura za tonu. Rozdiel, možno až 40 miliónov eur, je ziskom firmy. Na spoločnosť, ktorá pred týmto kšeftom existovala sotva pár týždňov, tlačí sa v radovom dome s desiatkami iných firiem a webovú prezentáciu jej robil 21 ročný študent zo Slovenska je to naozaj obdivuhodný úspech.
Oprávnene môžeme predpokladať, že tieto pniaze neskončia v mestečku Snohomish v štáte Washington a že ich skutoční adresáti sú nám podstatne bližšie. Len tak sa dá vysvetliť ochota firmy radšej zmluvu zrušiť, ako by sa mala zverejniť. Asi by to bolo naozaj zaujímavé a poučné čítanie - a práve preto treba trvať na dôslednom uplatňovaní zákona o slobodnom prístupe k informáciám a žiadať, aby nový minister zmluvu zverejnil. Najmä ak zvážime stále nevysvetlený rozdiel medzi číslami, ktoré vyplývajú z informácie o predaji (asi 60 miliónov eur) a predsedom vlády spomínaných viac ako 73 miliónov eur, ktoré údajne Slovensko za emisie dostalo a ktoré teda po zrušení zmluvy budeme musieť vrátiť. Ak sú obidve čísla správne, tak rozdiel - 13 miliónov eur (391,638 milióna korún) by predstavoval príjem spoločnosti INTERBLEU GROUP po zrušení dohody. Je to menej ako pôvodných 40 miliónov eur, ale stále je to dosť. Ide pritom o peniaze, ktoré Slovensko bude musieť vyplatiť zo svojho aj tak na už chatrných nohách stojaceho rozpočtu.
A tu sa dostávame k poslednému aspektu kauzy. Peniaze, ktoré pôvodne Slovensko získalo z predaja emisií (podľa aktuálnej verzie 73 miliónov eur, teda 2,2 miliardy korún) boli príjmom Enviromentálneho fondu a mali sa použiť na program zateplenia bytov. Zrušenie zmluvy znamená, že fond bude musieť peniaze vrátiť. To ale pravdepodobne odsunie program zatepľovania až do času, kedy sa podarí kvóty emisií opäť predať. Ale program zatepľovania je jedným z mála aspoň ako-tak dobrých opatrení z protikrízových balíčkov súčasnej vlády.
Môže sa niekto čudovať, že za tejto situácie dáva Ján Chrbet prednosť odvolaniu pred tým, aby niesol plnú zodpovednosť za zrušenie zmluvy?
