Pre majiteľov poľnohospodárskej pôdy je to zlá správa. V mnohých prípadoch aj naďalej budú vystavení zlovôli nesvedomitých podnikateľov, ktorí budú užívať ich pôdu bez toho, že by za toto užívanie platili. Veď načo by to robili? Nevisí nad nimi hrozba straty dotácií v prípade, že nebudú mať vysporiadané vzťahy s majiteľmi pozemkov – a nad snahou vymáhať platby súdnou cestou sa môžu len smiať.
Vieme, aké sú pomery: kedysi vzali ľuďom pôdu a vznikli štátne majetky, iných prinútili vstúpiť do družstiev a síce formálne vlastníkmi boli, ale s pôdou nemohli nakladať. Po štyridsiatich rokov pôdu vrátili majiteľom. Lenže tí už sú starí, v mnohých prípadoch aj ich deti sú už na dôchodku. Nemajú mechanizáciu a nemajú ani peniaze na jej zakúpenie. A aj keby toto všetko mali, pôda je rozdrobená, pretože ešte stále neprebehlo scelenie a vysporiadanie... Takýchto prípadov poznám desiatky z listov od občanov, ale aj z rozhovorov pri osobných stretnutiach.
Samozrejme, nechcem všetkých farmárov hádzať do jedného vreca. Sú medzi nimi aj poctiví ľudia, ktorí majiteľom pôdy platia. Tí s návrhom zákona nemali problémy.
Lenže je zrejmé, že súčasný stav niektorým tiežpodnikateľom vyhovuje a tí hľadali dôvody, prečo je návrh zlý. Našli si aj podporovateľov v zákonodarnom zbore. Ako sa vraví, kto nechce niečo urobiť, hľadá si dôvody, prečo sa to nedá. A tak som počul slová obáv, že poľnohospodárske podniky a platobná agentúra nezvládnu nápor byrokracie, pretože farmári budú musieť k žiadosti o dotáciu prikladať stohy nájomných zmlúv a potvrdení o zaplatení (akoby všetko potrebné nebolo v ich podnikovom účtovníctve...) až po tvrdenie, že predsa platobná agentúra si všetko môže preveriť. Podnikateľ totiž musí viesť register všetkých zmlúv o nájme pôdy a musí mať aj doklady o zaplatení nájomného. To všetko preto, aby to kedykoľvek vedel agentúre predložiť k nahliadnutiu. Lenže agentúra preverovať môže, ale nemusí. A dokonca aj keď sa zistí, že majitelia nedostali od žiadateľa o dotácie ani cent, nemusí agentúra dotácie stopnúť. Žiadny zákon ani vyhláška ju k tomu nenúti a ani neoprávňuje.
Za prejav vrcholnej perverzity však považujem vyjadrenia typu: nech sú radi, že tú pôdu vôbec niekto obrába a nemusia platiť pokuty ani dane z pozemkov. Áno, aj s tým som sa stretol. Takže tak: používanie cudzieho majetku na vlastné podnikateľské zámery (vrátane poberania štátnych dotácií) je vlastne v poriadku, pretože majiteľ pozemku nemá starosti. Pevne dúfam, že tento prístup sa neprenesie do iných oblastí života a podnikania. Napríklad že majitelia obchodných priestorov v nich jedného dňa nenájdu „nájomcu“, ktorý im povie, že čo by chceli, však on bude platiť elektrinu, vodu a kúrenie, vymaľuje, ba aj dane zaplatí...
Tento stav je neprijateľný. Je škandál, že ľudia, ktorým pred polstoročím komunisti vzali pozemky, role, kvôli ktorým ich otcovia chodili pracovať do amerických baní (sú o tom plné police kníh), sú aj naďalej okrádaní – tentoraz „podnikateľmi“. Niekedy presne tými istými ľuďmi, ktorí kedysi viedli štátne majetky a poľnohospodárske družstvá. Majitelia sú vydaní napospas „farmárom“. Nemajú sa ako brániť. A „farmári“ vedia, že je to tak. Pretože ak o prenájom pôdy v celej obci (či dvoch-troch susedných obciach) prejaví záujem jeden jediný podnikateľ, nemajú majitelia inú možnosť, len to prenajať jemu.
Základným princípom právneho štátu by mala byť ochrana majetku občanov. Pôda je všade vo svete mimoriadne cenný majetok a považujem za vrcholne nespravodlivé, ak práva jej vlastníkov sú porušované. Nechápem, ako je možné, že sa to dialo už dvadsať rokov po novembri 1989 a že sa tým nikto kompetentný nezaoberal.
Za smutné považujem to, že zákon, ktorý toto mal riešiť, už v tomto volebnom období neprejde. Predložil som ho už na jeseň minulého roka v nádeji, že pomôže ľuďom k spravodlivosti. Lenže spolu s desiatkou iných zákonov sa stal obeťou rozporov vo vládnej koalícii a presúval sa zo schôdze na schôdzu, až kým nebolo zrejmé, že už nemá šancu.
Možno nabudúce.
