Predseda Smeru-SD ako králiky z klobúka vytiahol regulačné zákony, ktoré sa v prípade jeho volebného úspechu vrátia na scénu. Od zákona, podľa ktorého majú cenové návrhy podávať valné zhromaždenia spoločností a nie ich predstavenstvá až po zákon o obchodných reťazcoch.
Ide o perfektný príklad predvolebného vábenia. Spoločným znakom týchto návrhov je totiž jedno: ich výsledkom je všetko iné, len nie zastavenie rastu cien.
V prípade spoločností, kde má štát väčšinu vo valnom zhromaždení, nie však v predstavenstve (ide zväčša o tzv. monopolné podniky - Slovenské elektrárne, SPP) ide o štátom regulované ceny a konečné rozhodnutie je v rukách Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Teda obsadenie jeho vedenia má väčší význam a dopad napríklad na cenu plynu ako to, či podá návrh predstavenstvo SPP alebo valné zhromaždenie SPP. Jediné, čo presun tohto práva prinesie, je možnosť politického tlaku na vedenie podniku. Napríklad aby nenavrhlo zvýšenie cien tesne pred voľbami, prípadne aby cez nadáciu podporilo politicky príťažlivé aktivity (trebárs výstavbu futbalových ihrísk v každej vieske...). To neschválené zvýšenie cien napokon aj tak príde - len neskôr, o to však bude citeľnejšie. Pretože aj „pološtátny" monopol musí fungovať so ziskom...
Podobný dôsledok by malo opätovné zavedenie zákona o obchodných reťazcoch. Jeho zavedenie počas Ficovej vlády neprinieslo zníženie cien potravín. Dokonca ani nezvýšilo ochranu domácich výrobcov pred zvoľou reťazcov - čo malo byť rovnako dôležitým výsledkom. Podiel domácich potravín na pultoch sa nijako výrazne nezvýšil a ceny záviseli skôr od výšky inflácie a cien na svetových trhoch ako od kontrolnej činnosti úradníkov.
Skutočné riešenie cien čohokoľvek teda nie je v rukách štátu a jeho regulačných úsilí, ako vo vytváraní konkurenčného prostredia. Samozrejme, s tým súvisí aj cieľavedomé podporovanie domácich producentov - nie však cez ochranu, ale cez akcie, zamerané na spotrebiteľov. Teda na to, aby vyhľadávali domáce výrobky a (ak budú cenovo a kvalitatívne porovnateľné s importom) ich aj uprednostnili. A ak ich nenájdu v reťazcoch, aby ich mohli nájsť inde - v podnikových obchodoch, farmárskych trhoch tak, ako je to bežné v západnej Európe. A cesta vedie aj cez podporu podnikateľského prostredia, zamestnanosti a tým aj zvýšených príjmov obyvateľov. Pretože akákoľvek regulácia cien nepomôže v prípade, ak ľudia nemajú za čo kupovať.
Na margo „regulačných" návrhov možno teda povedať jediné. To, čo zistil slávny vynálezca Jára Cimerman, keď skúmal možnosť výroby zlata z cigaretového dymu: tadiaľto cesta nevedie.
