Niekedy sa to stane, keď neopatrný dospelý, prípadne neskúsené dieťa vojde do dvora, kde voľne pobieha pes. Veľmi často však k útoku dochádza na ulici, na ktorú zviera vybehne či už otvorenou bránou, alebo dierou v plote.
K väčšine týchto poranení, alebo dokonca úmrtí by pritom vôbec nemuselo dôjsť, keby pes mal zodpovedného majiteľa. Teda takého, ktorý mu poskytne dôslednú výchovu a výcvik a postará sa o riadne oplotenie priestoru, v ktorom sa pes zdržiava.
O nič iné nejde ani v zákone, ktorý opätovne predkladám do parlamentu: o to, aby psy mali zodpovedných majiteľov, ktorí vedia, čo pes potrebuje, aby nebol potenciálne nebezpečný pre svoje okolie a v konečnom dôsledku tým sám neutrpel.
Už súčasne platný zákon pozná pojem „nebezpečný pes". Je ním - stručne povedané - každý pes, ktorý napadol alebo poranil človeka, a to bez toho, aby bol k útoku vyprovokovaný. Je zrejmé, že táto definícia má dva vážne nedostatky. Prvým je skutočnosť, že zákon pôsobí až spätne - teda po tom, ako došlo k útoku. A druhým je fakt, že obeťou útoku musí byť človek. Teda nie zviera, napríklad iný pes.
Lenže práve tu je háčik. Sú plemená psov, ktoré sa vyznačujú vyššou mierou agresivity. To znamená, že k útoku ich vyprovokuje oveľa slabší podnet, ako by „vytočil" psa iného plemena. Táto agresivita pritom nemusí byť namierená voči človeku, jej cieľom je však často iný pes. Vídame to každý deň na ulici: malý pes sa rozšteká na veľkého psa. Ak je tým veľkým psom retríver, obvykle sa nič nestane, pretože retríver poštekujúceho drobca ignoruje a provokáciu odbaví mávnutím chvosta. Ak však je „oštekávaným" psom napríklad pitbul, koniec môže byť úplne iný - na provokáciu zareaguje s plným nasadením. Malý pes útok prežije s ťažkým poranením, prípadne vôbec nie. A ak majiteľ chce svojho psa brániť, napríklad ho zdvihne na ruky, môže utrpieť zranenie aj on.
Zdôrazňujem, nie každý pes, ktorý patrí do skupiny „vymenovaných" plemien, je nebezpečný, a to či už pre ľudí, alebo pre iných psov. Sú pitbuly, ktoré pri pohľade na dieťa zmäknú do stavu plyšovosti, sú prítulné a doslova „maznavé". A naopak, nebezpečným psom v zmysle súčasne platného zákona, sa môže stať aj malý, dokonca veľmi malý pes. Lenže rozdiel je v následkoch útoku. Agresiu nahnevanej čivavy si obvykle odnesú len nohavice, v horších prípadoch lýtko. Obeť útoku rotvajlera môže hovoriť o šťastí, ak neutrpí vážne poranenia. Samozrejme, ak nedôjde k niečomu ešte horšiemu.
Návrh, sprísňujúci držanie a chov niektorých druhov a typov psov, nie je diskrimináciou týchto psov. Nezakazuje držanie a chov žiadneho plemena, ani nenariaďuje povinnú sterilizáciu jedincov niektorého plemena. Touto cestou som nechcel ísť - v krajinách, ktoré to skúsili, viedla sprísnená legislatíva k nesmiernym brutalitám, páchaných na psoch. Cieľom je len jedno: dosiahnuť, aby sa vo verejnom záujme takéto psy nedostali do nesprávnych rúk.
Som presvedčený, že mnou predložený návrh nespôsobí žiadny problém naozaj zodpovedným majiteľom akéhokoľvek psa. Zodpovedný majiteľ predsa vie, že pes musí dostať aspoň základný výcvik - teda že musí vedieť chodiť na vôdzke, musí poznať základné povely a rešpektovať ich, že musí byť v zabezpečenom priestore. Je to koniec-koncov nevyhnutné aj pre bezpečnosť samotného psa. A zodpovedný majiteľ vie, že pre niektoré plemená psov to platí dvojnásobne. Na nešťastie ale nie každý majiteľ psa je zodpovedný. Týka sa to bohužiaľ aj psov, patriacich do vymenovanej skupiny. Niekedy rodičia kúpia takéhoto psa naliehajúcemu dieťaťu - a po čase zveria psa babičke, ktorá nemá fyzické predpoklady na to, aby ho zvládla. Dokonca v mnohých prípadoch vidíme, ako si napríklad pitbula kúpi človek, ktorý trpí komplexami a psom si „dorába" sebavedomie. Teší ho pohľad, ako mu starenky s maltézáčkami uhýbajú z cesty a ako dôchodcovia „spratávajú" svojich jorkširákov z parku, sotva ho vidia. O tom, že pes by mal absolvovať výcvik, najlepšie pod vedením skúseného cvičiteľa, nechcú ani počuť. Práve títo „chovatelia" robia zlé meno určitým plemenám psov. V ich rukách sa totiž takýto pes stáva naozaj nebezpečným zvieraťom, či dokonca potenciálnou zbraňou.
Psy nemôžu za svoje geneticky dané vlastnosti, či už fyzickú silu, príliš vysoký prah vnímania bolesti, prípadne vyššiu mieru agresivity. Psom tiež nemožno ukladať povinnosti - napríklad povinnosť absolvovať výcvik. Zákonom však možno zabezpečiť, aby sa pes dostal podľa možností do správnych rúk zodpovedného majiteľa, ktorý vie, akými vlastnosťami pes disponuje a ako využiť ich kladné stránky a naopak, znížiť ich negatívne dôsledky. Je to v konečnom dôsledku prospešné aj pre samotných psov.
Pretože tak, ako sa zo správ dozvedáme o dôsledkoch útokov psov na ľudí, dozvedáme sa aj o dôsledkoch pre samotných psov. Posledné slová správ totiž obvykle informujú o tom, že pes bol usmrtený.
