Ako je známe, RTVS získala spolu s STV dlh vo výške 43 miliónov eur (asi
1,29 miliardy korún). Z toho vyše polovice (25 miliónov eur) vzniklo v rokoch 2008 až 2010. Tento dlh - ako vysvetlil exšéf STV Štefan Nižňanský v parlamentnom výbore pre kultúru a médiá - vznikol okrem iného v dôsledku zmeny financovania STV, teda zavedením tzv. "zástrčkového zákona". Druhým negatívnym faktorom bol zákon o audiovizuálnom fonde, ktorý výrazne zoškrtal televízii čas na vysielanie reklamy.
Možno uvažovať nad tým, prečo sa STV v prípade "zástrčkového zákona" spoľahla na presnosť výpočtov ministerstva kultúry, ktoré demonštrovali výhodnosť tohto spôsobu úhrad od obyvateľstva a podľa toho zostavil vysoko optimistický rozpočet (na rozdiel od SRo, ktorý sa riadil rozumom a skúsenosťami a zostavil rozpočet, ktorý sa dal dodržať). Možno tiež rozmýšľať, prečo sa bývalé vedenie STV rozhodlo spoliehať sa na to, že ministerstvo kultúry bude stále vykrývať straty, ktoré vznikli v dôsledku výpadkov z príjmov od obyvateľstva. Možno tiež uvažovať nad tým, prečo STV len vlažne protestovala proti návrhu, ktorý ju mal pripraviť o 600 miliónov korún ročne. To však je v súčasnosti už len plač nad dávno uschnutou kalužou rozliateho mlieka...
Obidve tieto opatrenia uzreli svetlo sveta v minulom volebnom období, kedy vládla koalícia Smer-SD, ĽS-HZDS a SNS - teda koalícia, ktorá dosadila Nižňanského na riaditeľský post. V tom čase práve zmena financovania verejnoprávnych médií bola palicou, ktorou koalícia - vrátane súčasného člena Výboru NR SR pre kultúru a médiá Mareka Maďariča - mávala nad hlavou opozície, ktorá upozorňovala na negatívne dôsledky pripravovaných krokov. Jedným jej koncom bol výrok "my sme na rozdiel od vás nezvyšovali koncesionárske poplatky", druhý koniec končil poukazom na sociálnosť vlády, ktorá oslobodila od platenia značné skupiny obyvateľstva. Audiovizuálny fond mal byť zdrojom inej chvály - veď z neho sa mala financovať tvorba slovenských audiovizuálnych diel, jasný to dôkaz starostlivosti o rozvoj kultúry.
Výsledok sa dostavil: všetci občania SR, vrátane tých "oslobodených od poplatkov" sa teraz poskladáme na vykrytie sekery, ktorá je zaťatá do STV.
Pretože RTVS z vlastných zdrojov nedokáže dlh splatiť a bude sa musieť obrátiť na štát so žiadosťou o pomoc. Teda čo sa občanom jednou rukou akože "dalo", to sa im teraz druhou rukou vezme aj s úrokmi...
Stav v STV a to, čo k nemu viedlo, však môže tiež demonštrovať iný jav: to, že politici sa niekedy stanú katmi svojho vlastného nominanta. Najprv ho dosadia na post a potom mu vytvoria podmienky, v ktorých jednoducho nemôže obstáť so cťou. Pretože Nižňanský sa do dejín STV a verejnoprávnych médií navždy zapíše ako riaditeľ, počas ktorého šéfovania sa televízia dostala na pokraj ekonomického krachu a morálneho bankrotu.
Hoci len nedostatkom peňazí sa nedá vysvetliť všetko, čoho sme v STV boli svedkami v rokoch 2007 až 2010, v jednom možno dať Nižňanskému za pravdu: v tom, že určitý podiel viny na televíznej mizérii nepochybne majú aj opatrenia, ktoré sa prijali v parlamente na návrh exministra kultúry. A že prispeli k tomu, že kreslo riaditeľa STV sa zmenilo na kreslo elektrické.
