Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že hustota národných pamiatok na kilometer štvorcový je jedna z najvyšších v Európe (a možno vynikáme aj v stave ich zanedbanosti, to je ale o inom). Jazykovedci nás ubezpečujú, že vďaka množstvu výnimiek z pravidiel používame jeden z najzložitejších jazykov na svete. Dokonca na našom území sa nachádza geografický stred Európy. A ako sa ukázalo v kauze Interblue Group, špecifický je aj náš zmysel pre humor.
Okolnosti celej kauzy sú dostatočne známe, netreba ich opakovať. Svedčia o vážnom zlyhaní ministrov životného prostredia, ktorí obchod uzavreli, a následne vlády, ktorá ho vzala na vedomie a odobrila. Pretože štát prišiel o niekoľko miliárd korún, ktoré sa dali využiť na riešenie ekologických problémov (tých máme tiež neúrekom).
Počul som zaujímavé vysvetlenie, prečo sa tak stalo. Vraj preto, že sme predávali ako prví. Nebol teda referenčný rámec, od ktorého sa mohli odvíjať ceny, a neboli ani skúsenosti s takýmto predajom. No dobre, aj keby to bolo tak: nemali byť naši vyjednávači o to viac opatrní? Nemuseli sme sa predsa ponáhľať, nemusel sa predávať tak veľký objem, dokonca na roky dopredu. A najmä: nemuselo sa predávať firme, o ktorej nikto nič nevedel, nemala žiadne odporúčania (a ani ich nemohla mať, keďže vznikla len pár mesiacov predtým) a ktorej sídlo v žiadnom prípade nesvedčí o pobyte svetového obchodníka. Najmä však toto „vysvetlenie" nevysvetľuje dve veci: prečo sú rozpory medzi informáciami, ktoré boli podaná na vláde a medzi zmluvou, ktorá bola naozaj podpísaná. A prečo sa - ak sme my nastavili „referenčný rámec" na nejakých 5 až 6 euro za tonu, podarilo ostatným vyjednať cenu dvojnásobnú...
Ale nie o tom som chcel hovoriť. Reč má byť o humore.
Skutočná estráda vypukla po novom roku. Vtedy vyhlásil predseda vlády Robert Fico na adresu bývalých ministrov životného prostredia za SNS: „Zavádzali nás. Do vlády som dostal materiál, kde bolo povedané, že to nemožno previesť do nasledujúcich rokov. Zavádzali nás v celkovom objeme predaných limitov. Snáď keď mi minister prinesie do vlády materiál, mám elementárnu mieru dôvery, ale jednoducho to boli klamstvá."
To bol ale len prvý pozoruhodný výrok. Nie podstatou (teda konanie ministrov) ale tým, že túto podstatu premiér takto verejne priznal.
Druhý výrok bol ešte šokujúcejší. Ako uviedli médiá, podpredseda vlády Dušan Čaplovič skonštatoval, že o predaji emisií chýbajú na ministerstve dôležité dokumenty. Hľadal ich - a zistil, že ich niet. Zobrali si ich so sebou ľudia, ktorí sa na realizácii obchodu podieľali, alebo sa skartovali v čase personálnych zmien na ministerstve životného prostredia. Ako správne predpokladal, väčšinou sa strácajú dokumenty dokazujúce chybné kroky. "Samotní aktéri si už dopredu uvedomovali, že tam urobili viacero subjektívnych veľmi vážnych chýb," povedal Čaplovič.
To najlepšie na záver: Vicepremiéra prekvapilo, keď sa v čase jeho odchodu z ministerstva našiel celý šanón nových dokumentov založený v kovovej skrini po zmene šéfa kontroly rezortu...
Takže tak.
Máme vládu, v ktorej sedia ministri, ktorí klamú a zavádzajú svojich kolegov. Máme vládu, ktorej ministri toto klamanie a zavádzanie pokojne trpia. Máme vládu, v ktorej si štátni úradníci uťahujú zo svojho šéfa - tu dokumenty stratia, tam si ich odnesú domov, niekde inde ich jednoducho skartujú - a napokon sa zistí, že časť údajne zmiznutých dokumentov leží v zázračne objavenej kovovej skrini. A tí úradníci pokojne ďalej úradujú pod vedením nového ministra.
Máme vládu, z ktorej si verejne uťahuje konateľka (a kedysi majiteľka) firmy Interblue Group. Raz oznámi, že chce rokovať, potom oznámi, že rokovať bude, ale len so sprostredkovateľmi, pretože náš minister životného prostredia sa jej nezdá byť dostatočne dôveryhodný (pre nášho ministra naopak tabuľka na dverách garáže dôveryhodná byť musí). Potom posiela listy v mene firmy, ktorú ona sama už pred niekoľkými dňami zlikvidovala a presťahovala do Švajčiarska. Predstavitelia našej exekutívy poslušne dobehnú do Zürichu, dohodnú sa na tom, že pošle dokumenty - ale nepošle ich. Utrpela totiž otras mozgu (čo na tom, že ju pár hodín po incidente, ktorý ho mal vyvolať, videli s úsmevom pobiehať po budove) a nevie, či ešte bude môcť v svojej záslužnej práci v prospech akcionárov Interblue pokračovať. A naše ministerstvo životného prostredia sa zmôže len na to, že po niekoľký raz oznámi, že bude vyvíjať právne kroky...
Títo všetci si robia srandu z nás. Vedia, že my máme zmysel pre humor, milujeme zabávačov a sme ochotní im za to zaplatiť. Hoci aj miliardy.
A tu už to prestáva byť smiešne.
