Je len správne, že sa o to postarala ustanovizeň najnárodnejšia - Matica slovenská. V snahe zveľadiť svoje financie vkladala peniaze do podielnickych družstiev - napríklad do Podielového družstva Slovenské investície (PDSI). V jeho vedení (rovnako ako vo vedení Matičného fondu a ďalších spoločností) sedeli tie isté osoby - predseda Matice Jozef Markuš a Zdeněk Jurica. A Juricovi blízke osoby (pôsobia s ním v iných firmách) stoja na čele spoločnosti Capital Invest, ktorá mimochodom sedí na tej istej adrese ako PDSI. Informácie by mali byť takpovediac dostupné z prvej ruky - stačilo prejsť cez chodbu.
Napriek tomu sa stalo, čo sa stať nemalo: PDSI má (podľa predsedu Matice) momentálne problémy so splácaním záväzkov. Podľa ministra kultúry Krajcera to však bude vážnejšie - údajne sa z jeho účtov a z účtov iných personálne prepojených spoločností „vyparilo" 26 miliónov eur . Teda peňazí, ktoré do nich vložili ich podielnici. Mnohí z nich po agitácii, konanej na pôde Matice, v jej priestoroch na celom Slovensku. A podielnikom je aj samotná Matica slovenská prostredníctvom svojho Matičného fondu. Tá tam vložila asi 760 tisíc eur (teda asi 25 miliónov korún) z Národného pokladu, vyzbieraného od občanov.
Predseda Matice tvrdí, že ide len o dočasné problémy s vyplácaním výnosov a istina - teda peniaze z Národného pokladu - nie je ohrozená. Zároveň ale tvrdí, že „samozrejme" Matice svoje peniaze z podielových družstiev stiahne. Možno v tomto roku, ale pravdepodobne až v roku 2011. Možno len dúfať, že dovtedy neskrachujú...
Pravda, aj v prípade krachu je ešte nádej, že družstvá vymôžu svoje peniaze späť, pretože o peniaze prišli obchodovaním s cennými papiermi na burze. V takom prípade by mohol vzniknúť nárok voči štátnemu rozpočtu. Lenže v tom prípade je symbolika preč - už to nebude Národný poklad, vyzbieraný od dobrovoľných darcov. Už to bude majetok, získaný od všetkých občanov - platiteľov daní, vrátene tých, ktorí so súčasnou podobou pôsobenia Matice slovenskej hlboko nesúhlasia.
Nuž tak. Inštitúcia, ktorá má v náplni práce ochraňovať náš najväčší poklad - národné kultúrne dedičstvo a povedomie, pravdepodobne zničila jednu jeho časť . Neskončil po vzore pokladu Nibelungov a Attilu na dne rieky, ani niekde v jaskyni ako poklad Jánošíkov. To boli predsa poklady z eposov či bájí. Ten náš sa „stopil" celkom prozaicky niekde v neprehľadných účtoch a riskantných obchodoch. Báje a možno celé eposy si vypočujeme až pri vysvetľovaní, ako k tomu došlo.
Minimálne počas poslaneckého prieskumu, ktorý chcem iniciovať.
