A teraz si predstavte toto:
Pondelok, osem hodín ráno. Na všetkých slovenských školách sa postavia študenti do pozoru a budú počúvať štátnu hymnu. Pohľad pritom budú mať upretý na školské dvory, kde budú na stožiare stúpať štátne zástavy.
Takto si to predstavujú predkladatelia zákona o podpore vlastenectva.
Samozrejme, nič nemožno mať proti tomu, aby sa posilňovalo vedomie príslušnosti k svojmu národu a k svojej vlasti. Naopak, som presvedčený, že občania by mali byť hrdí na krajinu, v ktorej žijú, a na národ, ktorého sú príslušníkmi. Lenže cesta k tomu nevedie cez povinný spev hymny a povinné vyťahovanie zástav na stožiare. Zdôrazňujem slovo povinné. Pretože v niektorých krajinách sa nikto nepozastaví nad tým, že si sused postaví pred domom stožiar a cez sviatky, ale hoci aj na vlastné narodeniny, naň vytiahne štátnu zástavu. Podobne sa v niektorých krajinách nikto nepozastaví nad tým, ak sa rodičia školákov rozhodnú, že vyučovanie sa začne a skončí spevom hymny. Každý to považuje za dobrovoľné rozhodnutie. Mimochodom, len a jedine takýto prejav národnej a štátnej hrdosti má nejakú cenu.
Cesta k hrdosti na národ a štát vedie cez školu, ktorá bude podávať dejiny národa a predstavovať jeho významné osobnosti – a to objektívne, bez vytvárania účelových mýtov o národných hrdinoch. Cesta k tomu vedie cez skutočne dosahované úspechy v ekonomike. Chudoba totiž síce na cti neuberá, ale na nešťastie ani nepridáva. Cez úspechy v kultúre, vo vede a vzdelaní – mimochodom, ide o jednu z mála oblastí, kde aj malý národ môže výrazne prispieť k bohatstvu celej Európy a ktorá zároveň prispieva k národnej identite každého jednotlivca. Pravda, na to by žiaci v školách museli mať učebnice, všakáno. Samozrejme cesta vedie cez úspechy v športe, stačí si spomenúť, ako ľudia spontánne mávali štátnymi zástavami po úspechoch našich futbalistov.
A samozrejme cesta vedie aj cez v politiku. Politici sú predsa zástupcovia verejnosti, mali by byť elitou a príkladom, mali by to byť osobnosti, na ktoré by občania mali mať dôvod byť hrdí.
Tu sa treba spýtať: nie je paradoxom, že zákon o podpore vlastenectva podávajú politici, z ktorých jeden dostáva pokutu za neúčasť na rokovaní parlamentného výboru a druhý nie tak dávno len o chlp unikol vyšetrovaniu za podpisovanie svojho straníckeho šéfa na prezenčnej listine v NR SR? O obhrublých výrazoch, o výzvach na „sadanie do tankoch a zrovnaní Budapešti“ radšej ani nehovoriť. Toto má byť príklad, s ktorým sa má verejnosť stotožniť? S vydávaním nenávisti k inému národu (výroky o „šašoch na koni“ na adresu národného svätca obleteli Európu) za pravú lásku k národu vlastnému?
Jednoducho povedané – kým budú Slovensko viesť takíto politici, tak bude mať väčšina občanov problém byť hrdými vlastencami. A tomu úmerný význam pre nich bude mať povinný sľub vernosti republike, ktorý sa má v zákone zaviesť – napríklad aj pri preberaní občianskych preukazov.
Nehovoriac o jednom: zákon požaduje od občanov, aby zachovávali úctu k štátnym symbolom Slovenskej republiky, k štátnemu jazyku, k samotnému štátu a jeho ústavným orgánom a inštitúciám. Základná otázka znie: dá sa vôbec úcta nariadiť zákonom? Som presvedčený, že nie. Jediné, čo sa dá dosiahnuť, je predstieranie úcty. Teda pokrytectvo.
Samozrejme, pri súčasnej vládnej koalícii sa dá predpokladať, že zákon prejde, A tu sa treba spýtať: ako sa bude táto úcta k štátu, štátnym symbolom, ústavným činiteľom prejavovať? Ako sa bude kontrolovať, či niekto prejavuje, či nebodaj cíti dostatočnú úctu k štátnym symbolom? Má občan pri prechádzaní popod štátnu zástavu na stožiari sňať z hlavy klobúk, či sa bude treba rovno hlboko pokloniť? Bude dostatočným prejavom úcty k štátu nosenie odznaku, alebo bude úctivejšie mať na klope kabáta trikolóru? Bude sa kritika vládnej moci, prípadne karikatúra politika vnímať ako nedostatok úcty k štátu a jeho ústavnému činiteľovi?
Mimochodom, svojho času sme v Ústave SR mali články, zakazujúci hanobenie hlavy štátu a ústavných inštitúcií. Našťastie aj mojou zásluhou boli tieto ustanovenia vypustené. Zdá sa, že niekomu sa po nich stále cnie.
Suma sumárum: Kedysi, keď sa skončili prejavy povinnej vernosti a lásky k vedúcej sile spoločnosti sa ľudia radostne rozbehli domov s pocitom, že už to majú konečne za sebou. A presne rovnaký pocit budú mať deti po povinnom a vynútenom prejave lásky, vernosti a úcty k štátu a národu.
Naozaj toto chceme?
