Straty z konca 20. storočia, vrátane vymanenia sa krajín strednej a východnej Európy zo sféry Moskvy a následného rozpadu samotného ZSSR sú v očiach jeho terajších vodcov zjavne len dočasné. Na ich zahladenie navyše ani nepotrebujú vyslať tanky a milióny vojakov. Stačí otočiť kohútikom. Najlepšie začiatkom januára. A celá Európa so zimomriavkami na chrbte vysiela delegácie do Kremľa a na zjazdovky za vysmiatym prezidentom Medvedevom a premiérom Putinom.
Do tejto situácie sa európske krajiny dostali čiastočne vlastnou vinou. Jednoducho tým, že hlavným a v mnohých prípadoch jediným zdrojom energetických surovín (a energie ako takej) sa pre nich stali ruské ložiská. Európske krajiny, ktoré ináč dôsledne bojujú proti monopolom v najrôznejších oblastiach, pripustili monopol Ruska na životne dôležité komodity. Spoľahli sa na to, že Moskva súrne potrebuje obrovské finančné zdroje a preto bude dobrým obchodným partnerom – bude predávať veľa a dokonca relatívne lacno. Tým sa odložilo vynakladanie prostriedkov na budovanie alternatívnych zdrojov a na úsporné opatrenia.
V tejto súvislosti je len dobre, že Slovensko má aspoň ako-tak krytý chrbát členstvom v EÚ. Nebude musieť vyjednávať o obnovení dodávok samotné. Rovnako teraz môžeme oceniť skutočnosť, že SPP je spolovice v rukách zahraničných firiem, pretože to posilňuje jeho pozíciu pri rokovaniach. Treba ale povedať jedno: Európska únia naozaj musí postupovať jednotne. V opačnom prípade len potvrdí presvedčenie ruských lídrov, že vydieranie je spoľahlivou metódou na dosiahnutie politických a mocenských cieľov.
Spor Ruska a Ukrajiny o plyn postavil európske krajiny pred voľbu. Ak budú pokračovať v doterajšej politike nákupu plynu z jedného zdroja – teda ruských ložísk, tak sa musia zmieriť s tým, že ruskí lídri budú uťahovať skrutky. Prvou obeťou sa stane Ukrajina, ktorá bude musieť zabudnúť na integráciu do Európskej únie, podobne bude musieť EÚ a NATO „odpísať“ Gruzínsko a ďalšie krajiny, ktoré sa snažia vymaniť zo zvierajúceho náručia Ruska. Len od vôle Moskvy bude závisieť, ktoré ďalšie krajiny budú musieť zľaviť zo svojich ambícií. A napokon príde smutné finále: skôr alebo neskôr dôjde aj tak k zvýšeniu cien energetických surovín. Monopolizácia má totiž svoje neúprosné pravidlá. Tu sa dá parafrázovať slávny výrok Winstona Churchilla: volili sme medzi vysokými cenami a závislosťou – a prídeme o nezávislosť a budeme kupovať draho...
Ostáva otázka, ako sa proti tomuto tlaku brániť. Dá sa – a treba – rokovať s Moskvou a Kyjevom, naliehať na to, aby svoje spory urovnali a aby pochopili, že robiť rukojemníkov z miliónov obyvateľov západnej Európy nie je práve najlepší krok. Lenže zároveň si treba uvedomiť, že ak sa aj teraz dosiahne dohoda a obnovenie dodávok plynu, nič nezaručuje, že o rok si všetko zopakujeme. Možno prikročiť k (dočasnej) regulácii spotreby, vyhlásiť stav núdze, prinútiť priemyselné podniky k zastaveniu výroby, zavrieť školy a možno aj úrady, čakať na obnovenie dodávok a dúfať, že k nemu dôjde skôr, ako sa minú štátne rezervy. Možno tiež mobilizovať ďalšie zdroje, vrátane opätovného oživenia už odstavených jadrových blokov (samozrejme, ak do nich bude palivo, ktoré tiež pochádza z ruských zdrojov, s rizikom konfliktu s Rakúskom a s vedomím, že spochybníme svoju pozíciu spoľahlivého partnera, ktorý vie dodržať slovo).
To všetko sú však len dočasné a v podstate najmenej efektívne riešenia. Jediným dlhodobým a naozaj efektívnym riešením je vymaniť sa z energetickej závislosti od Ruska. To ale nespočíva len v pokusoch obísť Ukrajinu inými vetvami tranzitných systémov, či už severnými alebo južnými. Pretože spory medzi Moskvou a Kyjevom nie sú hlavným rizikom pre tranzit – bez ohľadu na to, kto je v nich vo väčšom a kto v menšom práve. Jednoducho skôr alebo neskôr sa budú musieť hľadať iné ložiská ropy a plynu a vyriešiť ich napojenie na tranzit. Druhým krokom musí byť nasadenie iných zdrojov energie – podpora budovania veterných elektrární, malých vodných elektrární, využívanie slnečnej energie a termálnej energie. A tretím, najperspektívnejším krokom musí byť tlak na úspory. Teda podpora (aj v podobe daňových úľav, dotácií a subvencií) modernizácie. Od výmen domácich spotrebičov, výstavby energeticky úsporných a energeticky pasívnych domov až po modernizáciu priemyselných celkov. Z čoho bude plynúť navyše benefit v podobe zlepšeného životného prostredia.
