Lenže tentoraz zašiel predseda vlády o niečo ďalej. Ako povedal, „opozičná politická strana, ktorú by som si dovolil nazvať slovenská tlač, nemá miesto na politickej scéne. Ide o hrubé porušovanie slobody prejavu a deformáciu politického systému." Predovšetkým - žiadna politická strana, zvaná tlač, tu neexistuje. Existuje tlač, ktorá je - už zo svojej podstaty - v určitej opozícii voči vláde. Úlohou médií predsa je kontrolovať vládu a jej členov a informovať o tom čitateľov. Napríklad o miliónových a miliardových tendroch, uverejnených na nástenke, o pozoruhodných metódach pri výbere firmy, ktorá vybuduje na našich diaľniciach mýtny systém, ba aj o cene, ktorú za tie diaľnice zaplatia naše deti. Samozrejme aj o vývoji našej ekonomiky, ktorá sa z minuloročného 10 percentného rastu skĺzne tohto roku do recesie - so všetkými následkami na životnú úroveň obyvateľstva. A o zjavnej bezradnosti vlády pri prijímaní opatrení, ktoré by tieto negatívne dopady zmiernila a pripravila ekonomiku na roky „po kríze".
Tlač si túto svoju úlohu plnila počas bývalej vlády, aj počas jej predchodkyne, ba aj počas vlády z rokov 1994 až 1998. Teda kritické postoje tlače voči vláde nie sú ničím novým, a treba pripomenúť, že predsedovi Smeru-SD Robertovi Ficovi sa to celkom hodilo. Stačí si spomenúť, ako rád sa pri svojich výpadoch voči bývalej vláde odvolával na to, že „veď aj noviny sú toho plné"... Čo teda znamená výrok, že takáto „politická strana nemá miesto na politickej scéne"?
Tieto obavy sú len posilnené tým, čo odznelo neskôr. Nič viac a nič menej, ako paušálne obvinenie tlače z toho, že ohrozuje národné záujmy a štátne záujmy Slovenska. Napríklad tým, že dáva priestor extrémistom - konkrétne predstaviteľovi Hnutia 64 žúp Lászlóvi Toroczkaiovi a jeho slovenskému pobočníkovi Lászlóovi Bedécsovi. Šlo pritom o uverejnenie niekoľkých viet, spolu s názormi politológov. „Pokiaľ by táto nebezpečná tendencia dávať priestor maďarskému extrémizmu pokračovala v slovenskej tlači, bezpečnostná rada sa ňou musí zaoberať," ukázal médiám vztýčený ukazovák šéf slovenskej exekutívy.
Najprv k tej menej dôležitej stránke tohto výroku. Veď uvážte: podľa pána premiéra stačí pár viet predsedu Hnutia 64 žúp v slovenských novinách - a zasadne bezpečnostná rada štátu. Ak doteraz bolo Hnutie 64 žúp skôr len okrajovým úkazom bez vážneho vplyvu (dokonca aj v radoch maďarskej menšiny na Slovensku), teraz si môže šúchať spokojne ručičky. Takú reklamu a uznanie svojho vplyvu a moci naozaj nečakalo.
Lenže pri hlbšom zamyslení sa nad obsahom slov pána premiéra prestáva akákoľvek zábava. V prípade bezpečnostnej rady ide o orgán, ktorý rieši prípady ohrozenia krajiny a radí vláde, ako sa brániť proti hrozbám terorizmu či extrémizmu. Premiérov výrok teda treba brať ako priamu výstrahu: Ak uverejníte čo len citát, či dokonca rozhovor s určitými ľuďmi, tak si na vás posvietime ako na hrozbu štátu, či priam teroristov a extrémistov. Treba vopred zdôrazniť, že okruh „nežiadúcich" sa dá rozširovať, konštrukcia, ktorá to umožní, sa dá postaviť z čohokoľvek, a akokoľvek krkolomné toto zdôvodnenie bude, vždy sa nájde dosť ľudí, ktorí mu uveria. Otázne samozrejme je, čo malo byť výsledkom takéhoto „posvietenia si". Pretože časy, kedy predseda vlády alebo strany mohol zakázať vydávanie nejakých novín sú azda predsa len za nami. Alebo že by sa mala táto minulosť vrátiť?
