Ľudí bolo dosť, najmä vzhľadom na to, že protest bol zo dňa na deň zrušený a nahradený pochodom. Už to neorganizovali tí istí študenti, ale iní.
Bol som aj na prvom pochode. Pôsobil veľmi spontánne. Ľudia veľmi nevedeli, čo majú čakať. Bola zima. Potlesk bol tlmený rukavicami. Na pódiu to ešte nebolo o politike. Časť ľudí sa presunula pred Úrad vlády. Skandovali sme „Mafia!“ a „Zlodeji“, lebo to bolo treba povedať.
Pochodovalo sa na Námestie SNP, ktoré bolo prázdnejšie ako pred týždňom. Podpísal som sa pod petíciu za referendum o predčasných voľbách. Aby som dal celý názov mesta a PSČ, veľa petícií na tom vraj pohorelo. Slečna, ktorá sa podpisovala predo mnou zabudla PSČ. Vzdychol si, asi sa to nestalo prvýkrát. „Snažia sa nám to čo najviac sťažiť...“
Druhý piatok som meškal. Počul som že Bezák rozpráva, ale nerozumel som, čo. Ľudia skandovali „Dosť bolo Fica!" a „De-mi-si-u!", ale nie všetci. Štrngalo sa kľúčmi. Časť sa znova presunula pred úrad vlády. Skandovanie skĺzlo do vulgarizmov, lebo ľudia boli naštvaní.
Na námestie sa šinulo stále viac ľudí. V blízkej pivárni som si kúpil pivo. Ľudia tlieskali, lebo prišlo viac, ako sa čakalo.
Tretí piatok bol úžasný. Ľudia vedeli, prečo prišli. Neuspokojili sa s „rekonštrukciou vlády", štvalo ich, že sa im Fico rehotal do tváre. Rečníci boli na tej istej vlne. Rišo Stanke zelektrizoval celé námestie. Martin Mojžiš bol taký naštvaný, že som čakal, že mu praskne cievka v mozgu. Nejaký človek, o ktorom som v živote nepočul, hovoril, ako budeme po voľbách tlačiť na nasledujúcu vládu. Trochu predbiehal. Nejaký rapper či čo to bolo rappoval niečo o Sorosovi. Bývalý maskot bývalej KDH František Mikloško vyliezol z politického hrobu a tiež niečo povedal. Zuzanu Wienk nevybučali. Skandovalo sa „Dosť bolo SMERU!“, ale najmä „Voľby!“
Bolo cítiť veľký hnev, ale aj veľké odhodlanie a vieru, že tlak na vládu má zmysel.
Organizátori hovorili o tom, že Pellegriniho vláda je len preskupenie bábok, že najúprimnejšie riešenie by boli predčasné voľby a že chcú nájsť štyroch slušných poslancov, ktorí nepodporia novú Ficovu vládu. Že chcú slušné Slovensko. Dav volal „Poďte s nami!“
Vo štvrtok organizátori protest zrušili.
Konečne začal niekto z pódia rozprávať.
Že nechcú priamo nadviazať na protesty z predchádzajúcich týždňov. Že sú za pozitívne zmeny v spoločnosti. Že zapália sviečky za Jána a Martinu. Zaspievali sme si hymnu. „Týmto vyhlasujeme pochod za ukončený.“
Z piva mi ostala ešte skoro polovica. Spredu sa ozvalo skandovanie „Voľby! Voľby!“ Za chvíľu to skandovalo celé námestie. Trvalo to len pár sekúnd, ale bolo to masové.
Potom ticho.
Ľudia sa na seba pozerali, nevedeli, čo ďalej. Nejaký chlap začal do nejakej krabičky vykrikovať, že máme ísť k parlamentu. Nevedel som, či je to provokácia alebo úprimný hnev.
Chlap s krabičkou strhol pár stovák ľudí, dav sa vydal smerom na Kapucínsku. Študenti na pódiu pôsobili zmätene. Kúsok od pódia stála moja bývalá suseda. Na skupinku študentov vykrikovala, že kedysi ŠtBáci ľudí zabíjali. Radšej som šiel preč.
Prúd ľudí sa zväčšoval. Dvaja študenti v reflexných vestách sa ho márne snažili zastaviť. Blonďavý mladý muž z regiónov v oranžovej veste vysvetľoval, že ísť s davom k parlamentu je „nezakonné“. Spýtal som sa ho, čo čakali, keď na námestie naženú 40 tisíc naštvaných ľudí a povedia im, nech zapália sviečky a idú domov. Vraj to mala byt „pietna spomienka“. Vydal som sa za davom.
Pietny pochod je totiž úplne mimo. Smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je ľudská tragédia, ale nie preto bolo minulý týždeň v uliciach stotisíc ľudí. Kuciak nie je dôležitý preto, že ho zabili, ale preto, že ho zabili, lebo písal o prepojeniach vlády na oligarchov a mafiu.
Problém nebol, že zavraždili dvoch mladých ľudí. Problém bol, že vo vedení Ministerstva vnútra a polície nebol nikto, kto by nebol prepojený s podozrivými. Problém bol, že ak by ich hneď bol zabil feťák Fero, nikto by im to neuveril, lebo dôvera v políciu a súdy je nulová.
Vražda Jána a Martiny presiahla rozmer ľudskej tragédie. Na jednom prípade totiž jasne ukázala, že za tejto vlády sú štátne inštitúcie prehnité do takej miery, že nie sú schopné vykonávať svoju základnú funkciu. Že na Bezpečnostnej rade sedí človek, ktorý podniká s mafiánom. Že Policajný prezident a šéf NAKA sú prepojení na toho istého oligarchu. Že v Sobranciach si môže majiteľ červeného Ferrari dvadsaťkrát uplatniť účinnú ľútosť.
Že ak sa človek dostane dostatočne blízko k špičkám SMERu, zjavne si nemôže ani odpľuť, aby netrafil nejakého oligarchu alebo člena mafie.
Preto piatkový pochod nemal byť pietnym pochodom. Smrť Jána a Martiny bola politickou vraždou. Za vlády SMERu sú totiž politika a organizovaný zločin prepletené tak, že sa nedajú oddeliť.
Ich smrť sa dá uctiť len tak, že budeme požadovať politický koniec tých, ktorí sú s ňou spojení, čo je celá strana SMER. Zapáliť sviečku nestačí.
Slušná spoločnosť nestojí na tom, že "novej" vláde dáme pár týždňov na to, aby odvolala Gašpara. Že prestaneme protestovať, lebo opozícia nemá dosť hlasov na predčasné voľby.
Slušná spoločnosť spočíva v bezpodmienečnom odmietnutí prepojenia vlády s mafiou.
Pred Národnou radou nás nebolo veľa. Noviny písali, že asi 1500. Kričali sme „Zlodeji,“ „Mafia,“ a „Dosť bolo SMERu.“ Boli sme ako zacyklení. Akoby sme boli na párty, ktorá už skončila, ale stále sa nám nechcelo domov. Hnev ostal, nádej nie.
V správach v ten večer bolo, že na východe berie členka SMERu agrodotácie na asfaltovú plochu a že Matoviča vykázali z rokovacej sály, lebo ukázal fotku Jána a Martiny.
Prvýkrát som mal pocit, že sme piatok prehrali.
