Síce pracujem na Ekonomickej univerzite, ale k téme ekonomických migrantov som doteraz nemal vytvorený jasný názor. A možno práve preto. Neustále zvažujem ekonomické pre a proti, ale nezabúdam ani na politické, sociologické, kultúrne a bezpečnostné riziká a dôsledky.
Tento týždeň sa na základe čerstvých ale aj dávnejších osobných skúseností moje misky váh naklonili smerom k podpore ekonomickej migrácie (regulovanej).
Týždeň bez auta
Stala sa mi maličkosť. Pokazilo sa mi auto. Po odtiahnutí do najbližšieho autorizovaného servisu som sa dozvedel, že najbližší voľný termín len na pozretie sa na auto je o 2 týždne. Auto mám síce ešte v záruke, ale koho to trápi. Voľné náhradné vozidlo pre mňa nemali a aj keby mali, tak je to 30 eur na deň. Nikoho nezaujíma, že auto nevyhnutne potrebujem – bicyklom to v Bratislave z Avionu na Patrónku za 20 minút zatiaľ nedám. Žiadne riešenie alebo pomoc neponúkli a iba mykli plecami. Až po neskutočnom emočnom tlačení na pílu (vďaka Vilo Rozboril a Modré z neba) mi nakoniec automechanik sľúbil, že sa nato večer aspoň pozrie a odhadne čas opravy. Ozval sa až na druhý deň a optimistický odhad dal 1 mesiac – majú totiž veľa práce.
Stal som sa teda znova „klientom“ Dopravného podniku Bratislava. Príjemná zmena po troch rokoch sedenia a rastu „brucepsu“ za volantom auta. Státie v autobuse nalepený na iné spotené telá, sadanie si na žuvačky na sedadlách a cesta s pacientmi protidrogovej liečebne vulgárne nadávajúcimi ostatným pasažierom (to všetko sa mi len za jeden týždeň stalo) je veľmi inšpiratívnym prostredím aspoň pre moje blogy a výskum. Odporúčam aj ďalším kolegom si to aspoň raz za čas vyskúšať alebo pripomenúť študentské časy. No a včera sa nám stalo aj s manželkou, že nám šofér autobusu pred nosom zavrel dvere. Nepomohlo, že sme obaja stáli pred ešte otvorenými dverami (bola tma, možno nás na zastávke nevidel), že som na neho mával dáždnikom, a že som doslova bežal vedľa autobusu už keď sa pohol. Iba na mňa zatrúbil v štýle „Čo chceš, ty ...?!“.
Nedávno som písal blog o mojom kolegovi z Ukrajiny. Fantastický človek. Stíha 3 alebo 4 zamestnania len preto, aby zabezpečil kvalitný život pre jeho ženu a dieťa. Univerzitný plat 130 eur mesačne mu nato v Kyjeve nepostačuje. Bola mu ponúknutá možnosť ísť pracovať do Poľska a prijal ju všetkými desiatimi. Keď bol na výskumnom pobyte na Slovensku, tak sa jemu aj jeho žene u nás páčilo – napriek všetkým nedostatkom, ktoré my denne vidíme. Slovensko však nie je vôbec naklonené prijímať akýchkoľvek pracovníkov z krajín mimo EÚ – a je to jedno, či ste automechanik, stavbár alebo vedec či špičkový chirurg. A po jeho osobnom zážitku z cudzineckej polície v Petržalke tomu uverí aj posledná naivka. Stojíte hodiny v tom istom rade, spíte v noci pred tou istou budovou a zapisujete sa na ten istý neoficiálny zoznam ako desiatky ďalších cudzincov.
Na skok do zahraničia
Štúdium v Anglicku na súkromnej strednej škole som si mohol dovoliť iba vďaka štipendiu. Myslíte si, že Angličania rozdávajú tučné štipendiá Východoeurópanom len preto, lebo im to diktuje nejaká šľachtická česť? Že bratia Česi umožňujú desaťtisícom Slovákom študovať u nich na vysokých školách zadarmo a odpovedať na skúškach po slovensky preto, lebo sme spolu zakladali pred sto rokmi spoločný štát?
Pre anglické deti z vyšších vrstiev, ktoré sú od malička čičíkané, všetko majú na čo si len spomenú a o bohatom (nie nevyhnutne šťastnom) živote je už dávno rozhodnuté; je to ako úder päsťou, keď každý deň sa učia v jednej triede s človekom chudobnejším ako tá najnižšia britská vrstva spoločnosti. Ten síce dokonale neovláda ich jazyk, ale aj napriek tomu sa vie naučiť niekoľkonásobne viac, je aktívny na hodinách, mimo školy, v športe. Urobí presne to, čo od neho učitelia vyžadujú. Rozdiel je v motivácii. Tá chýba mnohým britským deťom, a preto múdri riaditelia a majitelia aj tých najsnobskejších súkromných škôl prišli so skvelým nápadom, ako tie deti motivovať. Posadia ich do tej iste lavice s niekým, kto pochádza z absolútne iných pomerov a napriek všetkým prekážkam akademicky exceluje.
Nikdy nezabudnem nato, ako si moja vedúca v Lidli v Anglicku (pracoval som tam popri škole 4 roky, aby som si mohol dovoliť VŠ štúdium) prezerala životopisy uchádzačov o zamestnanie. Jej selekcia spočívala v tom, že do ďalšieho kola vždy posunula automaticky všetkých Východoeurópanov a Nemcov, ale len zopár rodených Britov. Z vlastnej skúsenosti totiž vedela, že Východoeurópan nebude vymýšľať, že bude robiť aj 12-ky alebo nočné 5 dní za sebou a bez jediného slova. A že to ešte urobí s úsmevom na tvári. Zažil som jednu kolegyňu z Nemecka, ktorá pri nástupe vedela povedať len „Hello“ a „Thank you“ a to ešte so silnejším prízvukom ako Schwarzenegger (Áno, viem. Arnie je Rakúšan). Vďaka jej krásnym modrým očiam a úsmevu jej to však na 1 mesiac na pokladni úplne stačilo. Za ten čas sa totiž naučila všetky základné frázy. O pol roka už vedela plynule o všetkom komunikovať a bola najobľúbenejšou pokladníčkou v obchode. Viem to, lebo zákazníci sa ma na ňu pravidelne pýtali, keď ju v obchode alebo na pokladni nevideli.
Česi si zas vďaka ich „solidarite” vlastne vyberajú naše hrozienka z koláča. Každý vie, že do Česka a za hranice idú zo Slovenska študovať hlavne tí najlepší a najmotivovanejší stredoškoláci. Iba málo z nich sa po skončení štúdia vracia domov. A kam by sa vlastne vracali? Domov do rodného mesta, kde buď nenájdu prácu vo svojom odbore alebo im povedia, že sú prekvalifikovaní? Alebo do Bratislavy, kde nemajú žiadne väzby, žiadnych kamarátov, kde nájom je drahší ako hypotéka a mesto vôbec nepoznajú? Sú to de facto tiež ekonomickí migranti. V Česku ale nikto nerieši, že tisíce IT-čkárov, lekárov, inžinierov a ďalších VŠ-vzdelaných pracovníkov sú Slováci a že „kradnú” prácu Čechom.
Rozuzlenie na záver
Keď bude potrebovať vaša mama, otec, manželka, dieťa menšiu alebo väčšiu operáciu, tak sa tiež asi nebudete zamýšľať nad tým, či je doktorom slovenský biely heterosexuálny kresťan alebo ekonomický migrant: černoch - moslim s nedokonalou slovenčinou a pochádzajúci z krajiny tretieho sveta. Bude vás zaujímať iba jediné – či vie svoju prácu robiť najlepšie ako vie.
Ekonomickí migranti obsadzujú nielen miesta, ktoré nikto nechce. Oni samozrejme obsadzujú aj tie miesta, ktoré každý chce. Ale to je len dobre. Lebo aj takto vieme dlhodobo zvyšovať kvalitu našich služieb. Od rýchlejšej a lacnejšej opravy áut až po ľudskejší a kvalitnejší prístup k pacientom v našich nemocniciach.
Pokiaľ nechceme ekonomických migrantov, tak to nie je len preto, že sa bojíme znižovania miezd a „ucelenej moslimskej komunity“. Je to aj preto, že sme leniví a migranti by na nás vyvíjali tlak a museli by sme sa neustále zlepšovať a pracovať na sebe. Komu sa to ale chce?
Budem rád, keď sa zapojíte do diskusie nižšie a podelíte sa o vlastné skúsenosti.
