Na hranie badmintonu pod holým nebom je kvôli počasiu a dlhým večerom ideálne leto. Boli ešte hlboké 90. roky, keď ma otec naučil technikou "kuk na sitko" konečne trafiť raketou do košíka. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že sa mi jedného dňa podarí hrávať a trénovať tento šport v jeho kolíske a v ideálnych podmienkach. Podarilo sa mi to asi o 8 rokov neskôr v roku 2003. Pri nástupe na strednú internátnu školu v Anglicku som si mohol vybrať šport, ktorému sa budem celý trimester intenzívne venovať. Oproti klasickej telesnej výchove na slovenských školách, kedy v lepšom prípade ide o kvalitné 2 hodiny pohybu do týždňa pod vedením profesionálneho telocvikára a v horšom prípade o voľné popoludnie a uvoľnenie z vyučovania, tak tu išlo o 3 povinné intenzívne tréningy do týždňa. Športovci s dvojfázovými tréningami sa možno na tom zasmejú, ale pre mňa bol toto športový a pohybový šok.
Hlavným športom v škole bol rugby, kriket a pozemný hokej a každý trimester sa väčšina žiakov intenzívne venovala iba jednému z nich. Žiaci si mohli vybrať aj alternatívne športy: badminton, squash, tenis, atletiku, netball, pólo a iné. V škole fungovalo viacero školských tímov a bolo dosť náročné sa dostať do tých najlepších.
Tento systém umožňuje, aby študenti rôznych akademických kvalít a záujmov mali rovnaký a pozitívny prístup ku športu. Viacerí z nich sa potom stávajú aj profesionálnymi alebo poloprofesionálnymi športovcami a nezanechajú šport kvôli stredoškolskému alebo neskôr vysokoškolskému štúdiu. Britské súkromné školy si veľmi zakladajú na športe a pohybových aktivitách. Žiaci sú vďaka tomu fit a majú vzťah k športu, keďže hrajú a robia to, čo ich baví. Pomáha im to vytvoriť si zdravú rutinu a venovať sa niečomu zmysluplnému, zapadnúť do kolektívu, a tiež budovať zodpovednosť za výsledky, za tím a preberať na seba líderské úlohy. Okrem pravidelných súťaží, sú žiaci oceňovaní aj za športový prínos pre svoj internát a školu. Keďže sme všetci povinne nosili uniformy, tak ocenení chlapci dostali kravaty a dievčatá odznaky, ktoré sme potom hrdo v škole nosili. Všetky športové výsledky vyhlasoval priamo riaditeľ počas pravidelného utorkového celoškolského stretnutia vo veľkej sále školy. V škole bolo možné získať aj športové štipendium.
Môj dream team
Od prvého dňa som túžil po jedinom – dostať sa do školského tímu. To bol výber 12 chlapcov, ktorý pravidelne hrávali a reprezentovali školu na súťažiach. Každý týždeň sa súťažilo s inou školou buď doma alebo vonku. Bola to teda aj šanca navštíviť iné krásne a historické stredné školy v okolí. Podarilo sa mi to na moje prekvapenie hneď po pár týždňoch, keď mi pomohli moje výborné základy, intenzívny tréning a moje odhodlanie sa neustále zlepšovať.
V školskom tíme sme mali hlavne mix anglických študentov a študentov z Hong Kongu. Potom som tam bol ja, Ukrajinec Viktor a druhý rok nás doplnil ešte druhý východoeurópsky štipendista z Poľska, tiež Tomáš. Neboli sme hráči svetového formátu a nie každý bol rovnako motivovaný, ale šport sme milovali a zápasy za školu si užívali. Boli sme veselá partia „pozbierancov“, ktorí nehrali hlavný školský šport – rugby.
Hneď som sa skamarátil so všetkými spoluhráčmi, z ktorých predovšetkým tí z Hong Kongu prichádzali ešte pred tréningom a zostávali aj po tréningu. Povedal som si – ak to zvládajú oni, tak aj ja! Z povinného minimálne hodinového tréningu sa stal postupne dvoj a neskôr trojhodinový tréning. A zo športových troch popoludní sa stávali štyri alebo niekedy aj päť. Moja výkonnosť išla dramaticky hore a po roku sa mi niekedy podarilo hrať vyrovnanú partiu aj zo žiakmi, ktorí hrávali v týchto podmienkach v Hong Kongu od malička. Vtedy som si uvedomil, že čo všetko by som napríklad ja ale hlavne tisíce slovenských detí – oveľa viac talentovaných a motivovaných - boli športovo schopné dosiahnuť, keby mali také podmienky a prostredie, aké som mal tie dva roky ja.
Na Ekonomickej univerzite v Bratislave, kde dnes učím, pravidelne stretávam medzi študentami viacero bývalých aktívnych športovcov a športovkyne, ktoré sa prestali venovať športu. Vždy sa ich pýtam na dôvody, prečo s tým skončili. Sú rôzne: od nedostatku vnútornej motivácie a financií, chýbajúcu podporu v rodine a zázemí, cez nevyhovujúce podmienky (napr. v zime nevyhrievané tenisové kurty) spôsobujúce dlhodobé zranenia, cez rodinkárstvo, protekciu a uprednostňovanie detí bohatých rodičov, až po úchylných trénerov. Len z tých študentov, ktorí prešli náhodou cezo mňa, mohlo vyrásť niekoľko top slovenských športovcov. Vo väčšine prípadov totiž na základe mládežníckych výsledkov talent rozhodne mali.
Na začiatku druhého roka prišiel za mnou tréner a spýtal sa ma, či by som nechcel byť ten rok kapitánom tímu. Veľmi rád som ponuku prijal. Bol som jedným z najstarších a zároveň asi podľa neho najzodpovednejším hráčom. Určite nie najlepším hráčom. Ako kapitán som sa naučil niesť zodpovednosť za naše výsledky, motivovať ostatných a robiť aj možno pre niekoho triviálne veci, ako je zariadiť vypranie a dodanie dresov alebo výrobu našich vlastných dresov na objednávku. Myslím, že práve tam som v sebe objavil a začal budovať líderské schopnosti, ktoré som ešte veľakrát neskôr zúročil.
Červená raketa od Viktora
Viktor bol pochábeľ. Fajčil a porušil nejedno prísne školské pravidlo. V badmintone bol ale druhým najlepším hráčom v celej škole, hneď po Hongkončanovi Vincentovi. Osudným sa mu stala cigareta marihuany. Bol už v podmienke kvôli pitiu alkoholu, takže si musel do 24 hodín zbaliť všetky veci a odísť nadobro zo školy.
Nemali sme nejaký extra blízky vzťah. On bol o 2 roky mladší a vychádzali sme spolu tak bežne ako žiaci ubytovaní v tom istom dome (internáte) školy. On ma vždy rešpektoval a správal sa ku mne s úctou. Možno to bolo aj tým, že sme boli akoby krajania, keďže on bol z Ukrajiny.
Jedného dňa večer zaklopal na moje dvere a takmer bez slov a bez vysvetlenia mi prišiel darovať jeho víťaznú červenú raketu. Bolo to v ten istý deň, ako sme vyhrali školský pohár. Až neskôr som zistil, čo sa vlastne stalo a dodnes si na to pamätám. Musel sa rýchlo zbaliť a asi nemal miesto na všetky veci. Zo všetkých ľudí a kamarátov v škole si vybral mňa, komu venoval jeho obľúbenú raketu. Veľmi som si to vážil. Dodnes tú raketu mám a vždy keď s ňou hrám, tak si na Viktora a anglické školské obdobie zaspomínam.
Blog venovaný môjmu ockovi.
Informácie o možnosti získať britské štipendium HMC a podobné štipendiá nájdete na webstránke organizácie LEAF tu.
