Môžeme mať rôzny pohľad na pôsobenie Donalda Trumpa ako amerického prezidenta. Nikdy by sa však republikánskym prezidentom nestal, keby nemohol otvorene – navonok a aj vo vnútri strany bojovať proti iným kandidátom a aj proti tzv. „establishmentu“ strany. Čiže proti zaužívaným postojom, prístupom, politikom a ich (ne)konaniu. Predsedníctvo a establishment Republikánskej strany ho nielen zato nenávideli. Začal ničiť rokmi pestované status quo a ohrozoval ich živobytie. Až v momente keď presvedčivo vyhral nomináciu obyčajných registrovaných republikánskych voličov a členov strany a definitívne potom, keď vyhral prezidentské voľby, tak k nemu priskočili. Z „never trumpers“ sa akoby zázrakom stali „always trumpers“.
Vďaka otvorenému súboju medzi členmi strán (tzv. primárne voľby) o nomináciu na prezidenta, senátora, kongresmana, atď. je v dvoch hlavných amerických politických stranách umožnená neuveriteľná miera kritiky a neposlušnosti. Je napríklad bežné, že v americkom Kongrese (Senát + Snemovňa reprezentantov) hlasujú Demokrati a Republikáni spoločne proti inej skupine Demokratov a/alebo Republikánov. U nás niečo nepredstaviteľné. Stačí raz zahlasovať v rozpore so straníckou líniou (straníckym palcom) a už ste v strane skončili. Fuj, zradcov medzi sebou nechceme!
Výsledkom tohto amerického systému je, že nominácie nevyhrávajú iba zaprášení a nudní alebo okukaní politickí dinosauri „lebo si to za zásluhy zaslúžia“, ale skôr tí kandidáti, ktorí vedia najviac osloviť voličov a vyhrať voľby. Povedzme, že majú výsledky aj mimo politiky alebo boli úspešní v niektorej oblasti (Eisenhower), sú sympatickí (Kennedy, Clinton), výborní rečníci (Obama, Reagan), majú zaujímavý životný príbeh (G. W. Bush), urobili niečo hrdinské (McCain) alebo si kampaň jednoducho odmakali (Lincoln). Určite to ale nie je za lojalitu voči strane alebo za objem peňazí vložených do straníckej kasy.
Ďalším zaujímavým príkladom je iba 29-ročná najmladšia kongresmanka za Demokratickú stranu Alexandria Ocasio-Cortez. V primárnych voľbách šokovala svet, keď s prehľadom porazila 10-násobného kongresmana Demokratickej strany a to napriek tomu, že do kampane investovala 18-krát menej peňazí ako jej konkurent. V jej kampani sa opierala hlavne o podporu bežných členov strany a otvorene kritizovala stranícky establishment. Napriek tomu, že Trump a Ocasio-Cortez sú ako voda a oheň / oheň a voda, tak v tomto prípade je ich volebný úspech veľmi podobný.
Môžeme ďalej diskutovať, či je americký systém schopný vyprodukovať najlepších kandidátov a „dobrých politikov“, ale aspoň je možná pomerne rýchla obnova a obroda vnútri strán bez potreby zakladať stále nové a nové strany a trieštiť sily.
Čo by teda mohli robiť slovenské strany lepšie, resp. inak? Samotné primárne voľby sú len formálny mechanizmus, ktorému musí v prvom rade predchádzať reálna, nielen deklarovaná sloboda členov strán komunikovať, diskutovať, kritizovať a to nielen vnútri strán ale aj navonok. A to bez toho, aby boli ohrozené ich volebné šance na kandidátkach strán. To je úplný základ. Stranícka disciplína a to, že poslanci jednej strany hlasujú vždy rovnako a nikdy stranu ani iných jej členov verejne nekritizujú, má byť niečo, čo vraj voličom imponuje a zvyšuje preferencie. Skutočne?
Mala by byť podľa vás striktne dodržiavaná stranícka disciplína (slovenský systém), alebo by strany mali umožniť svojim členom slobodne hlasovať a komunikovať bez dôsledkov? (americký systém). Čo je vám ako voličom sympatickejšie? Rozhodujete sa aj podľa toho, ktorú stranu voliť?
