Ako odvrátiť pozornosť od najväčšej globálnej politickej kauzy za desaťročia? Napríklad globálnym vojenským konfliktom. Pri sledovaní kauzy „Epstein files“ (Epsteinove spisy) a následne aktuálnom konflikte, resp. vojne v Iráne som si ihneď spomenul na film z roku 1997 Vrtieť psom. V ňom politickí spin doktori vytvoria fiktívny vojenský konflikt, aby presunuli pozornosť od politického škandálu.
Z obsahu filmu (csfd.sk):
V USA vrcholí predvolebná kampaň a súčasný prezident má výborné vyhliadky na znovuzvolenie, ale krátko pred voľbami sa v médiách objaví informácia o jeho sexuálnom styku s mladistvou. Jeho predvolebný tím sa okamžite stretne, aby minimalizoval škody a jeden z poradcov okamžite kontaktuje hollywoodskeho producenta so svojou víziou vojny v Albánsku, ktorú prezident hrdinsky ukončí. Trikový šot z neexistujúcej vojny na druhý deň vysielajú všetky televízie a na prezidentov škandál si nikto ani nespomenie.
Gorila a Epstein
Najprv zatĺkanie a bagatelizovanie, potom odmietanie zverejniť a neskôr aspoň čiastočné zverejnenie miliónov súborov z tzv. Epstein files (Epsteinove spisy) malo potenciál otriasť politickou scénou nielen v USA. Podobne ako kauza Gorila otriasla politickými základmi na Slovensku a mala asi najväčší vplyv na výsledky volieb v roku 2012 (R. Fico vtedy vytvoril historicky prvú a zatiaľ jedinú jednofarebnú vládu po volebnom výsledku 44,41 % podporovanú až 83 poslancami NR SR zo strany Smer-SD).
Hlavne vďaka čiastočnému zverejneniu dokumentov, vrátane videí, fotiek a emailov Epstein a jeho „mailbox“ postupne komplikuje život okrem iných, napríklad aj slovenskej ikone medzinárodných vzťahov, bratovi kráľa Juraja III. - Andrewovi, nórskej korunnej princeznej Mette-Marit a ďalším desiatkam globálnych magnátov, podnikateľov, politikov a celebrít. Komentátori začali trefne označovať túto vrstvu spoločnosti ako „Epstein class“ (Epsteinova vrstva / trieda).
Wikipédia ponúka peknú definíciu: je to označenie pre bohatých, mocných a dobre prepojených jednotlivcov alebo dynastií, ktoré sú vnímané ako osoby konajúce beztrestne a bez právnej a morálnej zodpovednosti, najmä v súvislosti s Jeffreym Epsteinom. Sú vnímaní ako súčasť vládnucej triedy a nadnárodnej kapitalistickej triedy, ktorá vlastní kapitál vo viacerých krajinách.
Pravidlá len pre tých vonku alebo volič je hovno
Kauza Gorila odkryla aj na Slovensku to, čo si mnohí len potichu mysleli – že medzi finančnými skupinami a politikou neexistuje múr, ale prepojené dvere. Byty, konšpiračné schôdzky, tajné dohody, ktoré sa nikdy nemali dostať na papier.
Epsteinov prípad ukázal iný rozmer tej istej reality. Luxusné rezidencie, súkromné lietadlá, zoznamy mien a sexuálne zneužívania, ktoré mali zostať utajené. Politici, členovia kráľovských rodín, miliardári, akademici. Ľudia, ktorí verejne reprezentovali morálku, zákon, úspech – a súkromne si žili paralelný život plný zvráteností a deviantného správania.
Nie je to o tom, že by tieto kauzy boli identické. Ide o vzorec. Elity si vytvárajú vlastný uzavretý svet. Svet, kde pravidlá platia len pre tých vonku a kde oni môžu všetko a my sme len exkrementy.
V oboch prípadoch je fascinujúce, ako dlho systém fungoval. Nie mesiace, ale roky až desaťročia. A podľa skeptikov funguje dodnes a ani tieto kauzy ho významnejšie nenarušia.
V prípade Gorily sa obsah odposluchov roky vznášal v priestore ako niečo, o čom sa vie, ale oficiálne neexistuje. Hlavné mená hovorili o konšpiráciách. V prípade Epsteinových kontaktov a jeho vplyvu sa tiež dlhodobo šepkalo a odvahu hovoriť mali iba tí označovaní za najväčších konšpirátorov. Neskôr už aj etablovaní investigatívci začali písať a obete hovoriť. A napriek tomu sa svet točil roky ďalej.
Prečo? Pretože moc nie je len o peniazoch. Je o schopnosti udržať ticho. O schopnosti presvedčiť ľudí, že je lepšie nič nevidieť, nič nepočuť, nič nevedieť. Nič neriešiť. A keď to nejde presviedčaním, tak to ide umlčaním.
Systém
Najväčšou ilúziou je myslieť si, že ide o „pár zlých ľudí“.
Ak by to tak bolo, spoločnosť si vydýchne, potrestá vinníkov a ide ďalej. Lenže v oboch prípadoch sa otvorila oveľa nepríjemnejšia otázka: ako je možné, že to fungovalo tak dlho?
Gorila nebola o jednom politikovi. Epstein nebol len jeden zvrátený milionár. V oboch prípadoch išlo o sieť vzťahov. O normalizáciu správania, ktoré by mimo tejto bubliny bolo neprijateľné.
A keď sa raz vytvorí prostredie, kde sa vplyv vymieňa za lojalitu a lojalita za mlčanie, vzniká paralelný systém. S vlastnou logikou. S vlastnou morálkou.
V prípade Gorily sa ľudia pýtali, či sa niečo zmení. Aj ja som bol jedným z nich, súčasť nahnevaného davu a zúčastnil som sa na bratislavských protestoch na začiatku roka 2012. V prípade Epsteinovho okruhu kontaktov sa mnohí zas pýtajú, či sa všetky mená a ich činy niekedy dostanú na svetlo a budú potrestaní.
Keď už sme sa dostali v prípade Gorily najprv nielen k prepisom, ale neskôr aj ku kompletným nahrávkam, tak sa zas nič nezmenilo. Som podobne skeptický aj v prípade, že by sa postupne zverejnili aj ďalšie z Epsteinových spisov a že by sa odtajnili aj tie doteraz začiernené. Kiež by som sa mýlil.
Možno najväčšou podobnosťou oboch káuz nie je ich obsah, ale reakcia systému. Minimalizovať. Relativizovať. Prekryť. Počkať, kým sa verejnosť unaví.
Systém je totiž silnejší než momentálny hnev. A motivácia vinníkov prežiť je silnejšia než pobúrenie a dočasný záujem verejnosti. A keď nezafunguje vojenský konflikt, tak možno mimozemšťania alebo niečo iné. Netvrdím, že za vznikom aktuálneho vojenského konfliktu v Iráne je kauza Epsteinových spisov. Ale tá náhodnosť a načasovanie stojí aspoň za špekuláciu.
Na záver si kladiem otázku, či sa ako spoločnosť uspokojíme s tým, že „takto to chodí“, alebo budeme trvať na tom, že moc bez kontroly je vždy nebezpečná – nech už má tvár finančnej skupiny, politika alebo filantropa s úsmevom na fotografii.
Fotografie sa už dajú dnes bez problémov upraviť a umelo vytvoriť. Gorila aj Epstein sú však zrkadlá. Nepríjemné, ostré, bez filtra. A zrkadlá majú jednu vlastnosť – neklamú. Len ukazujú to, čo by sme radšej nevideli.
