Briti a všetci tí, ktorí sledujú túto najnovšiu epizódu v dynastii Windsorovcov sa pýtajú:
Ako je to možné, že niekto v kráľovskej rodine vyslovil také hrozné slová o pleti dieťaťa Meghan a Harryho a ako mu to vôbec mohlo napadnúť? Je tento človek rasista? Je celá rodina rasistická?
A ako je to vôbec možné, že sa Harry s jeho otcom, princom Charlesom nerozpráva?
Ako je možné, že Harry uprednostní rozhovor s celebritou a moderátorkou Oprah Winfreyovou pred stretnutím a vysvetlením si všetkého v kľude a v kruhu rodiny?
Je to pravda, že kráľovská rodina odmietla pomôcť psychicky labilnej Meghan, keď mala samovražedné sklony?
Toľko otázok a toľko málo odpovedí. Výborný materiál pre bulvár, klebety a únik z našej korona reality.
Ja to však dnes skúsim z iného uhla. Akokoľvek šokujúca 2-hodinová spoveď Meghan a Harryho bola, svojím spôsobom to kráľovskú rodinu Windsorovcov poľudštilo. Nie preto, že by som schvaľoval údajné konanie členov kráľovskej rodiny alebo utrpenie Meghan a Harryho. Ale preto, že ak by to bola pravda, tak by to znamenalo, že britská kráľovská rodina nie je iná ako hocijaká bežná rodina na Slovensku s jej rodinnými problémami, čiernymi ovcami rodiny, nedorozumeniami, ohováraniami, predsudkami, exkomunikovanými členmi rodiny, rozvodmi, vecami o ktorých sa v rodine nerozpráva, atď.
Ak ste si teda mysleli, že britská kráľovská rodina je ideálna a všetci sa v nej majú radi a nemajú nikdy žiadne rodinné problémy, tak je čas prestať veriť na rozprávky. Veď dokonca aj princezné Elsa a Anna z rozprávky Ľadové kráľovstvo [Frozen] sa jedna druhej na čas odcudzili! Tak čo sa čudujeme?!
Ako vzniká nedorozumenie
To, ako to v skutočnosti bolo, vie len Harry a jeden nemenovaný člen jeho rodiny, ktorý mal mať podľa Harryho obavy „ako tmavá môže byť jeho [Archieho] pokožka, keď sa narodí". (pozn.: Meghan je mulatka – jej mama je černoška a otec beloch.)
Všetci tí, ktorí máme deti, tak sme určite boli buď súčasťou alebo sami viedli diskusiu o očiach / vlasoch / nose / ústach / pleti /atď. našich detí predtým alebo aj potom, ako sa narodili. Pokiaľ sú obaja rodičia rovnakej rasy / etnika, tak to asi nikto nerieši, že by to mohol byť rasizmus a nehrozilo by ani akékoľvek iné pohoršenie. Ak by ale aj bol jeden rodič inej rasy ako druhý, tak prečo by sme to mali odrazu začať riešiť a vnímať to automaticky ako najhorší možný druh rasizmu?
Z mojich skúseností rodinných nedorozumení ide predovšetkým o kontext alebo súvislosti. Kto sa to pýtal? Ako sa to pýtal? Akým tónom sa to pýtal? Kedy sa to pýtal? Prečo sa to pýtal? Bol to vtip? Bol to sarkazmus? Myslel to vážne? Má ten, kto sa pýtal sklony k vtipkovaniu alebo zvláštny zmysel pre humor? Čo ak otázku/poznámku kládol ten dotyčný absolútne nevinne a chcel byť iba milý, ale druhý to pochopil úplne opačne a vyložil si to jednoducho zle? Čo ak chcel pomôcť, ale „vypálilo“ to úplne opačne? Alebo čo ak to dotyčný myslel dobre, chcel byť milý a slušný, ale povedal niečo, čo vyznelo úplne zle a je mu to veľmi ľúto?
Je jeden takýto komentár alebo nevhodná, resp. nevhodne interpretovaná otázka hodná exkomunikácie tohto človeka alebo dokonca celej jeho rodiny?
Princ Charles nedvíha Harrymu telefón. Pravdu povediac sa mu po tomto rozhovore ani nečudujem. Na druhej strane, koľkí máme v rodine aspoň jedného člena rodiny – či už blízkeho alebo vzdialeného – ktorému nedvíhame telefón / alebo on nám, alebo sa s ním jednoducho nestretávame / nekomunikujeme? Keď ho pozveme na rodinnú oslavu, tak on ochorie. Keď ho pozveme na svadbu, tak mu do toho niečo príde. Keď ho chceme prísť pozrieť na Veľkú noc, tak má na ten deň objednaného záhradníka. Po istom čase to dôjde aj tým najnaivnejším z nás – on s nami/našou rodinou jednoducho nechce nič mať. A buď sa od neho dozvieme ten dôvod (skutočný alebo iba predstieraný), alebo ani na to si dotyčný nenájde čas.
Na záver napíšem to, čo som už napísal v jednom blogu predtým:
Pandémia koronavírusu nám mnohým veľa vzala, a bohužiaľ aj vrátane kontaktu a životov našich najbližších. Dala nám však aj čas, ktorý sme možno doteraz nemali. Čas zamyslieť sa nad svojím životom, prehodnotiť naše priority, hodnoty, vzťahy, konflikty a rodinné spory. Ak ste niekedy chceli niečo spraviť, ale nemali ste nato odvahu alebo čas, tak teraz je tá chvíľa aspoň zavolať a zaspomínať si, ospravedlniť sa, zmieriť sa alebo si odpustiť, alebo aspoň zo slušnosti pozdraviť a popriať veľa zdravia. Urobme to teraz, kým nie je neskoro.
