Šírenie akýchkoľvek extrémnych názorov vyzývajúcich na násilie, nenávisť, upieranie ľudských práv a podobne, by malo byť nielen obmedzované, zakazované ale určite aj trestané. Problém nastáva ale vtedy, keď ten kto stanovuje hranicu medzi extrémnym a neextrémnym, vhodným a nevhodným nie je nezávislý súd, ale jednotlivci, pre ktorých názor opačný alebo iný ich názoru je extrémny alebo nevhodný.
Podarí sa kultúre rušenia skoncovať s extrémizmom?
Nie. A môj osobný názor je, že to prinesie skôr opačný efekt. Výsledkom je, že „extrémistické“ médiá žijú ďalej a naberajú „vykopnutých“ tvorcov a ich sklamaných divákov, ktorí si našli to, čo im vyhovuje inde a kde môžu celý deň sledovať a počúvať len tie názory, ktoré im vyhovujú a ešte viac sa v nich utvrdzovať a zabetónovať. Žiadne kritické myslenie, žiadne overovanie faktov, žiadne žurnalistické štandardy, žiadna argumentácia alebo konfrontácia rôznych názorov.
Pri dnešnom objeme informácií a informačnom smogu hrozí, že divák sa stane nekritickým prijímateľom obsahu, ktorý je mu najviac po chuti. Odborne sa to nazýva konfirmačné skreslenie. Výsledkom je ešte väčšia radikalizácia jednotlivcov, spoločnosti, konflikty nielen medzi obyvateľstvom ale aj v rodinách. Už si spoločne nesadnete pred televízor a nepozriete si spoločne politickú alebo diskusnú reláciu. Namiesto toho si každý osamote radšej pozriete svoj obľúbený youtube kanál alebo web, kde nájdete necenzurovanú, nefiltrovanú a čistú názorovú ponuku, ktorá vám najviac vyhovuje. Veď prečo by ste sa mali rozčuľovať a počúvať iné názory?
Problém s médiami a obzvlášť sociálnymi médiami dnes je aj to, že dnes niektorí ľudia nezverejňujú to, čo si naozaj myslia, ale to, čo im dodá najviac klikov a likeov. Od toho sa totiž odvíja sledovanosť/čítanosť a následne od toho objem, hodnota a odmena za reklamy. Niekto to možno robí kvôli závislosti na sociálnych médiách a dopamínu, iný kvôli finančnému prežitiu. Preto keď nabudúce natrafíte na kontroverzný a provokačný článok alebo video, skúste si položiť otázku, o čo vlastne autorovi ide a prečo to robí. Chce provokovať, naštvať čo najviac ľudí, uspokojiť svojich skalných fanúšikov, dostať najviac likeov, alebo chce ponúknuť možno alternatívny, ale relevantný a podložený názor?
V médiách, a obzvlášť tých sociálnych, tak ľahšie získavajú pozornosť vyhranené názory, kontroverzné názory, tí, čo najviac kričia alebo tí, ktorí už sú populárni (napr. celebrity, športovci, herci). Stávajú sa z nich influenceri s veľkým názorovým vplyvom na spoločnosť. Viacerí komentátori preto predpovedajú, že v budúcnosti a podľa niektorých už teraz, nebudeme voliť politikov podľa ich schopnosti riadiť štát alebo mesto, ale podľa ich popularity na sociálnych médiách, počtu odberateľov a fanúšikov.
Boli 90. roky na Slovensku názorovo a mediálne pluralitnejšie ako dnes?
Spomenie si ešte niekto na televízne relácie, kde mohli prísť skutoční diváci (nie platený a vopred dohodnutý komparz) alebo hlavne rozhlasové relácie, kde bolo možné naživo zavolať a diskutovať s hosťom? Kde sa moderátor nepýtal, iba to, čo on chcel a nevyberal si iba tie divácke otázky, ktoré jemu alebo hosťovi vyhovujú? Ak si to už nepamätáte alebo neviete predstaviť, ako by mohli byť hoci aj dnes bežní občania súčasťou dramaturgie relácie na mainstreamovom médiu, tak odporúčam pozrieť si českú reláciu Máte slovo s Michaelou Jílkovou.
Dnes máme vďaka internetu a sociálnym médiám nekonečné možnosti prijímať, zdieľať a aj sami vyrábať informácie. Televízne a rozhlasové relácie boli nahradené alebo ich postupne nahradia Youtube kanály a podcasty. Známych a o objektivitu sa ako-tak snažiacich moderátorov a redaktorov zas vystriedajú názorovo vyhranení youtuberi a influenceri. Neviem či sa kvalitnej názorovej konfrontácie boja skôr hostia alebo médiá. Nájdu sa však aj svetlé príklady. Prosím o viac diskusií ako bola táto: Rostas vs. Smatana.
Zabudnuté Slovensko ako vzor kultúry dialógu
Novinár Andrej Bán je spoluorganizátorom iniciatívy Zabudnuté Slovensko.
(Cieľom iniciatívy sú „aktivity proti fašizmu, ako aj rôznym formám extrémizmu a násilia; vyjadrenie spolupatričnosti medzi ľuďmi z rôznych regiónov, profesií a spoločenských vrstiev, ako aj vyjadrenie podpory regiónom a vytvorenie tlaku na riešenie ich problémov“. Sústreďujú sa na „regióny s vysokou podporou radikálnych strán a hnutí, ako aj s vysokou mierou nezamestnanosti, ako aj osobnej frustrácie a apatickosti ľudí z vlastného osudu a nezáujmu vedenia štátu o ich bežné potreby a adresnú, ale aj všeobecnú pomoc“.)
Keď som ho pozval ako hosťa na moju univerzitnú prednášku v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka a reportážach o talianskej mafii z východného Slovenska, tak nám okrem iného povedal, prečo je podľa neho dôležité diskutovať aj s ľuďmi nielen s opačným, ale dokonca radikálne opačným názorom. Prednášky a koncerty Zabudnuté Slovensko neboli primárne určené tým, ktorí presviedčať o nebezpečenstve extrémizmu nepotrebujú. Boli určené predovšetkým tým na druhej strane. Preto ich nielen vždy na akcie pustili, ale vždy im umožnili aj verejne diskutovať, klásť otázky a reagovať na hostí. Bolo to miestami určite napäté, ale podľa reakcií na oboch stranách, to pomohlo obrúsiť hrany a aspoň čiastočne otvoriť civilizovaný dialóg. Nádej na zmierenie a spoločnú cestu pri riešení spoločných problémov a potrieb preto žije. Žije vďaka kultúre dialógu a nie kultúre rušenia. Lebo ako by povedal klasik: demokracia je diskusia.
Venované našim príbuzným a rodinám, s ktorými sme stratili schopnosť viesť civilizovaný dialóg.
