Nedávno som išiel vlakom a stretol som tam známeho „konšpirátorobijca” Juraja Smatanu. Poznáme sa už dlhšie, a tak som si ihneď prisadol. Juraj je zároveň stredoškolský učiteľ a sledujem preto jeho aktivitu v oblasti vzdelávania a kritického myslenia. Ako učitelia sme sa zhodli, že pri vysvetľovaní učiva, diskusii a argumentácii so žiakmi, sú veľmi užitočnými nástrojmi analógia a príklady alebo odkazy na popkultúru. Najlepší príklad pre žiakov je ten, ktorý všetci rýchlo pochopia a hlavne si ho aj zapamätajú. Preto obaja radi lovíme v populárnej kultúre a teda kultúrnych základoch, ktoré majú naši žiaci spoločné, čiže ich zdieľanom kultúrnom základe.
Zisťujeme však, že je to z roka na rok náročnejšie. Zatiaľ čo v Jurajovej generácii všetci výrastli na Winnetouovi a československých socialistických komédiách typu “Marečku, podejte mi pero!“ a vedeli z nich citovať obľúbené hlášky, tak moja generácia ešte stále vyrástla na rovnakých rozprávkach, knižkách, hudbe, seriáloch a filmoch. Všetci chalani mali svoju obľúbenú ninja korytnačku, pozerali Káčerovo, Kuka, Alfa a videli Matrix. Dievčatá zas napríklad určite takmer všetky videli Levieho kráľa, Titanic, pozerali Beverly Hills 90210, čítali Bravo Girl a počúvali buď Spice Girls, Backstreet Boys alebo Kelly Family.
Keď chcem študentom dnes pomôcť analógiou alebo príkladom z nejakého filmu alebo seriálu, tak môžem rovno zabudnúť na československé klasiky. Ani na populárne americké klasiky ako Krstný otec, E.T. - Mimozemšťan alebo Rain Man sa väčšina už nechytá. Pozná to tak 5 až 10 % študentov v triede. Skúšam teda modernejšie veci. Keď však skúsim príklad z filmu Avatar alebo seriálu Hra o tróny, tak pochopí tak maximálne 30 %. Čiže je stále náročnejšie nájsť niečo z populárnej kultúry, čo naozaj poznajú a pochopia všetci. Neobmedzené možnosti a okamžitá dostupnosť zábavy, hier, programov, videí, youtuberov, seriálov, streamovacích služieb, atď. spôsobili, že každý pozerá iba to, čo chce. Ťažko by sme preto hľadali program, hudbu alebo kultúrny obsah všeobecne, ktorý pozerajú, počúvajú alebo poznajú úplne všetci.
Čo to znamená a ako sa s tým môže dnešný učiteľ vysporiadať?
Buď budeme pokračovať v príkladoch a odkazoch z „nášho mládí” a nikto im a nám nebude v triede ďalej rozumieť.
Alebo sa budeme snažiť loviť vo viac aktuálnych vodách, budeme musieť reálne sledovať viaceré programy a kráčať tak s dobou a s tým, čo pozerajú a robia dnešní mladí. Toto je však viac-menej nemožné, keďže zatiaľ čo pred 10 rokmi ešte stačilo pustiť si telku alebo ísť z času na čas do kina na nejaký mainstreamový popkorňák, tak dnes je to z časového hľadiska kvôli nekonečnému obsahu na internete nemožné.
Ostáva ešte možnosť vytvárať a zdieľať kultúrny základ spoločne. Čo tak si z času na čas pustiť cez vyučovaciu hodinu nejaké krátke video, časť z filmu alebo po škole zorganizovať pozeranie celého filmu, návštevu výstavy, kina, divadla alebo koncertu? Kolegovia, ktorí učia matematiku budú mať asi mierne obmedzený výber (čo tak Dobrý Will Hunting, Čistá duša, Kocka), ale pri humanitných predmetoch ale aj biológii alebo fyzike si to viem veľmi ľahko predstaviť (Schindlerov zoznam, Vlna, Gorily v hmle, Smrtiaca epidémia, Interstellar, Marťan, atď.).
Film nikdy nenahradí knihu a už vôbec nie odbornú literatúru. Konzervatívnym prístupom ku vzdelávaniu však docielime len to, že dnešní žiaci základných a stredných škôl alebo vysokoškolskí študenti náš predmet a obsah nielen nepochopia, ale možno aj znenávidia. Ideme sami proti sebe, keď neprispôsobíme svoje vyučovacie metódy dnešnej dobe a možnostiam, ktoré prináša.
Viete čo je veľmi častá odpoveď pracovníkov a kozmonautov NASA na otázku, kedy začali snívať o tejto kariére a čo bolo pre nich kľúčovým podnetom? Seriál Star Trek. Nechajme teda našich žiakov snívať a kľudne aj na našich hodinách.
