Spoveď záškoláka

Táto téma ma zaujala pre svoju aktuálnosť v každom čase a mieste. Každý študent "blicuje" a ak tvrdí, že nie, blicuje ešte viac. To je základné pravidlo tohto "povolania".

Keď malý prváčik okúsi príchuť adrenalínu, ktorý zaplaví jeho obehovú sústavu už nikdy nevie prestať. Už nechce prestať. Najprv sú to neskoré príchody do školy, odvôvodnené pokazeným budíkom. Už v októbri zistí, že nie je až taký problém uniknúť pohľadu uja školníka, ktorého oči mieria na bránu ako vojenské svetlomety po ktorých prichádza spŕška guliek. Za bránou školy je vytúžená sloboda, nekonečné flákanie sa s Ferom a Jožom. Ako náš prváčik rastie, pribúda mozgová kapacita a jeho únikové plány sú čoraz sofistkovanejšie. Jeho zväčšujúce sa telo, potrebuje viac a viac adrenalínu, preto neváha riskovať. S obľubou uniká okolo zborovne, i keď existujú iné cesty. Svoj odchod zo školy spojí s návštevou tety bufetárky, veď predsa sa musí posilniť pred takou dôležitou úlohou.
Roky plynú. Z prváka je veľký piatak, neskôr múdry deviatak. Avšak potom... cesta do neznáma, nová škola, nový kolektív, strach z nových učiteľov. Naštasie, nové sa stane bežným a strach pominie. Náš študent začína objavovať nekonečné možnosti tlačiarne a grafických editorov. Zo starej "žiackej" preskenuje podpis mamky alebo tatka, napíše zopár viet a je to. Zarúbaná cesta je zrazu voľná.
Takto by som mohol pokračovať do nekonečna, ale to nie je mojou úlohou.

Takže čo!? Je lovcom alebo loveným?
Ja si myslím, že tak trochu oboje. Niekedy dobrovolne podstúpi riziko, aby znovu a znovu okúsil slasť víťazstva. Inokedy zaplatí až privysokú daň.
Zaspomínajte si!