Kedysi som behanie neznášal. Po niekoľkých sekundách sa v nohách koncentruje tupá únava, ktorá nie a nie odísť. V pľúcach páli, oči zaslzené. Stav vyčerpania po piatich minútach. No päť minút nie je tréning. Päť minúť je strata času.
Asi preto som bežcov na ulici zvykol sprevádzať s mierne ironickým úsmevom, zľahka nadvihnutým obočím a s pochybovačným pokyvovaním hlavou --- o čo im vlastne ide?
Začiatkom tohto roka som však na veľké počudovanie zistil, že mám chuť behať. Jednoducho sa mi zachcelo obliecť sa, obuť a vybehnúť --- niekam. Keby nešlo o mňa, neveril by som.
Tá chuť bola prirodzená a stála. Poddal som sa jej raz, potom druhý a tretí krát. A bolo to fajn.
Odvtedy sa jej podávam pravidelne.
Behanie je teraz pre mňa veľmi prostý obchod --- výmena nepohodlia za dobrý pocit. Je to možnosť bojovať so sebou samým. Je to jednoduchá príležitosť prekonať sa --- za silu, vytrvalosť, ľahkosť v nohách.
Tréningový plán mi určujú hodinky Garmin. Dnes ma čakajú „Stride Repeats“ --- 15 minút ľahký beh a potom 10 krát opakovanie binárneho okruhu: 20 sekúnd intenzívny beh + 45 sekúnd ľahký beh. Na záver 20 minút ľahký beh.
Stride Repeats sú v porovnaní s dlhým, monotónnym behom, ktorý mám po iné dni, príjemne osviežujúce. Obúvam si tenisky a s chuťou vyrážam z domu na okruh.
Prvých päť minút býva náročných pre pociťovanú bolesť v stuhnutých nohách. No odkedy som do rozcvičky zapojil jednoduchý cvik Petra Attiu, behám s nevídanou ľahkosťou už od prvej minúty.
Idúc tretie kolo, zdvíham zrak, aby som zistil, kto prišiel na okruh.
Nie, vravím si, to nemôže byť... iba sa mi to zdalo. Napokon, je veľmi ďaleko.
Bežím, striedam jednu nohu za druhou. Jeden výdych, nádych na dvakrát. Jeden výdych, nádych na dvakrát. Pohybujem sa rýchlosťou 10 kilometrov za hodinu a udržiavam stále tempo.
Zdvihnem znovu zrak a od samého prekvapenia urobím niečo, čo nikdy nerobievam. Na okruhu to nerobieva nikto. Pozdravím.
– „Dobrý deň“
– „Dobrý deň“, odpovedal.
Bežím ďalej, akoby sa nič nestalo. Ale srdce mám úzkostlivo stiahnuté.
Tu na cvičisku --- vravím si --- sme si všetci rovní. Prišli sme sem cvičiť a spoločenské postavenie zostáva vonku za oplotením. A politika tiež.
Trochu som sa upokojil.
Odrazu sa mi beží akosi ľahšie. Uvedomil som si, že si predstavujem, ako sa pozerá na môj chrbát. A zdá sa mi, že ma ten pohľad poháňa ako vietor. Moje podozrenie potvrdzuje aj rýchle pozretie sa na hodinky, ktoré ukazujú nadpriemerné tempo.
Náhle moju myseľ opantáva neodbytná predstava veľkého monitora týčiaceho sa nad okruhom, ako z nej na mňa zamračene pozerá. A kričí:
– „Rýchlejšie! Bežíš ako dáka prostitútka! Pridaj, do riti!“
Doteraz som ho nevolil. Ani ho voliť neplánujem. Ale z nejakého dôvodu bežím ako dosiaľ ešte nikdy. A vždy, keď ho miniem a pyšne okolo neho prefrčím, pociťujem nový nával síl.
Prekvapene sa pozriem na hodinky, ktoré pípajú na znamenie ukončenia tréningu. Dnešný beh bol skvelý. Malý displej mi oslavne oznamuje, že som prekonal všetky svoje rekordy: najkratší čas za jeden kilometer, za jednu míľu a za päť kilomentrov.
Odchádzam domov.
Obzriem sa na okruh, kde ho ešte stále vidím. Maká ako blázon.
Veľmi dúfam, že príde aj na budúce.
