Spomínam si, ako mi starosta jednej obce pod Malými Karpatami opisoval príbeh so šoférom traktoru. Chlapík dostal za úlohu v lese odťahovať vykácané stromy. Tesne pred obedovou prestávkou išli okolo cyklisti, ktorí si urobili krátku pauzu, aby “ochránili prírodu”. Úbožiaka traktoristu obkolesili a uväznili v kabínke. Nemohol ísť na obed a vystrašili ho tak, že sa na druhý deň bál ísť naspäť do práce. Čo tam potom, že tam nemali čo hľadať, lebo išlo o miesto, ktoré sa nachádzalo mimo turistického, či cyklistického chodníka? Hlavne že čosi urobili pre prírodu…
Existuje typ aktivitzmu, ktorý pôsobí na úkor profesionality a oslabuje inštitúcie demokratickej spoločnosti.
Profesionalita je podmienkou dobrého fungovania, či dokonca existencie inštitúcií. Predstavte si hokejového rozhodcu, ktorý by tak veľmi nadŕžal jednému tímu, že by svojim zaujatým rozhodovaním určoval výsledok hry. Kto by sa zúčastňoval zápasov, ak by tak konali všetci rozhodocia?
Škodlivosť súčasného aktivizmu spočíva v kombinácii troch podmienok.
Po prvé, existuje časť spoločnosti, so silným zastúpením elít, ktorá pripisuje aktivistom vysokú mieru úcty spojenú s ich potrebou a s ochotou prispieť k “dôležitej veci”; je tu silná výzva k angažovanosti.
Po druhé, ide o podmienku hlbokej nedôvery voči oficiálnym riadiacim / mocenským inštitúciám a uznaným spoločenským “pravidlám hry”. Táto nedôvera je tak zásadná, že je spojená s otvorenosťou voči podstatným systémovým spoločenským zmenám. Inak povedané, je treba “zobrať veci do vlastných rúk”. Hoci aj tam, kde by mali konať oficiálne spoločenské inštitúcie.
Po tretie, motivačná situácia aktivistov je vykreslená vysoko dramaticky – ak niečo hneď neurobíme, čosi desivé a neodvratné sa stane. A ak sa to stane, pôjde o chybu našej nečinnosti. Lebo “na nich” sa už nemôžeme spoľahnúť. Kto by mohol namietať? Kto by sa už len opovážil namietať?
Vezmime si taký príklad novinára. Novinár podľa mňa nemusí byť nestranný. Ak otvorene povie, že je proti / v prospech potratov a jasne sa prikloní k argumentom, je to v poriadku.
Problém je, keď novinári nepustia nepohodlných rečníkov k slovu, keď skáču do reči, lebo hosť chce vysloviť “škodlivý názor”. Ide o novinárov, ktorí rozlišujú informácie a spôsob ich podania podľa toho, ako prispievajú k “správnej veci”. Aktivistického novinára pri predstavovaní informácií verejnosti nevedie úmysel dať občanovi podklady na to, aby mohol urobiť informované rozhodnutia. Aktivistický novinár hľadí najmä na potrebný účinok. Nie je čas na pridržiavanie sa detailov spojených s pravidlami novinárskeho remesla. Nie je čas na podružnosti, pretože ide o veľa. A napokon, je to aj pre dobro občana, nie?
Pamätam si, na časy, kedy som si úprimne prial, aby bol Fico v base. A keď sa tam mal už-už ocitnúť, vravel som si: Skvelé! Konečne! Hurá!
Nie je to spomienka, na ktorý by som bol hrdý.
Ani na chvíľu mi nenapadlo pýtať sa na dôvody návrhu uväznenia. Načo by aj? Veď všetci sme predsa vedeli, že tam má byť! Čo tam po konkrétnych dôvodoch? Môj postoj vtedy nebol občiansky – lebo občan hľadí na dodržiavanie pravidiel hry svojej spoločnosti – ale škodlivo aktivistický. Išlo mi o vyššie dobro.
Je vážný problém, ak sudcovi tlieskame za žiadaný rozsudok a kritizujeme ho za neželaný rozsudok. Je problém, ak apriori podporujeme reči o ochrane prírody a nehľadíme na to, či v danej situácii nejde o zbierku blbostí.
Problém súčasného akvitizmu spočíva v tom, že mu podriaďujeme profesionalitu a v hlbšom zmysle podporuje úpadok inštitúcií spoločnosti. A to vedie k chaosu. Chaos však, samozrejme, nie je žiadaným / zamýšľaným výsledkom.
Žijeme v dobe silného ideologického súboja. Škodlivý aktivizmus je usmerňovaný a podporovaný s cieľom presadiť mocenské zmeny, ktoré danej ideológii vytvoria lepšie spoločenské podmienky.
Mojím zámerom tu nie je predstavovať nespokojnosť s nejakou ideológiou. To je mi teraz úplne jedno. Cieľom je povedať čosi očividné.
Že ide o riskantnú hru, ktorá nemusí dopadnúť dobre. A to ani pre tých ktorí si myslia, že sa deje v prospech “ich veci”.
Rozkladať inštitúcie tým, že konanie prenecháme ľuďom ochotným obetovať pravidlá spoločnosti kvôli “správnym / dobrými cieľom”, znamená úpadok civilizovanosti.
