Keď som videl svoj prvý (a pre mňa aj posledný) diel diskusie Dennika n o záchrane demokracie, priznám sa, nebol som uspokojený. Skupinka ľudí, ktorí sa politicky a spoločensky zhodnú snáď na všetkom podstatnom, si vymieňajú slovo pred publikom, ktoré pozostáva najmä z ich fanúšikov. Načo je “diskusia”, v ktorej sú ešte aj pointy vtipov predvídateľné, dobrá? Ten, kto s rečníkmi už súhlasí, z nej veľa nového nezíska. A ten, kto s nimi nesúhlasí, si ju ani nepozrie. Stretnutie ako tieto slúžia na utužovanie stien vlastného tábora a posilňovanie stúpencov pre jeho vec. Na to, aby mienkotvorné osobnosti vykladali nové udalosti v súlade s hodnotovým smerovaním bubliny, do ktorej sami patria. Vďaka nim vieme, čo si máme o dianí vôkol myslieť. Sme udržiavaní v zacielení – ideologicky vyšľachtení pešiaci vo vojne vyšších mocí.
Dnes som si všimol, že R. Sulík napísal článok pre Štandard. Je podľa mňa skvelé, keď človek z jednej bublinky preníka do inej bublinky. Viaceré komentáre pod textom naznačovali, že Sulík je čitateľmi Štandardu vnímaný ako človek z vonka. Podaktoré boli prívetívé, iné zase nie. Tu je úryvok jedného z tých rýdzo bublinkových:
Pán Sulík, je mi to trápne takto opakovať, ale skúste iné médium a láskavo neuražajte čitateľov štandardu.
Ach, verní stúpenci bubliniek, veľká vďaka za to, že ste oporou ich stien!
Keď som dnes išiel cez mesto, v jednej chvíli mi udrela do očí veľká plešatá hlava s vážnym výrazom. Hra tieňov dodávala tvári na hlave dramatický rozmer. A okolité čierne pozadie podčiarkovalo celý výjav smrteľnou vážnosťou. Vedľa hlavy stálo toto:
Zlu nikdy neustúpime!
Presne takéto úbohe zdviho-žalúdkové heslá politického marketingu podporujú deštruktívnu táborizáciu spoločnosti. Namiesto pomenovania problémov sa vytvára umelý naratív, ktorý prežíva najmä vďaka tomu, že tábory z rôznych bublín na seba nevidia cez vysoké steny svojich opevnení.
Bojujeme proti podporovateľom ruského režimu, s vervou zápasíme, aby Slovensko nevyhodili z EU, neústupčivo sa staviame proti lokálnemu diktátorovi. Ktosi kreslí nepriateľovi nepravú tvár a veľa ľudí preto útočí na veterné mlyny.
Je fajn, že Sulík na tieto veci upozorňuje v bubline, ktorá je ochotná mu načúvať. Hoci do nej celkom nepatrí. Ekonomické témy majú ľahší transbublinový prienik ako iné. Ale aj v tých ďalších by sme sa mali cielene pokúšať o taký jazyk, aby nám boli bez zhnusenia ochotní načúvať aj “tí z druhej strany”. Hovoriť takým jazykom a aj načúvať mu je dnes neľahké. Lebo je na spoločnej pôde, ktorú už takmer každý opustil.
