Predhovor
Ján Markoš prednedávnom napísal, že v porovnaní s násilnými protestami sú efektívnejšie tie nenásilné. Že dievča vkladajúce kvetinu do pištole vojaka, je ďaleko silnejšie gesto než chlapík v kukle s molotovom v ruke.
V našej polarizovanej spoločnosti sa správame celkom inak. O tých na druhej strane neraz hovoríme s cieľom uraziť ich, ponížiť, znemožniť, vysmiať sa, zadupať do prachu. Dezoláti, fašisti, kávičkári, eurohujeri atď.
Prečo by však aj tu nemala mať väčší efekt miernejšia, pokojnejšia a neútočná stratégia?
Ktorý blázon by však ako prvý zdvihol zo zeme kvet, aby sa ho na „druhej strane“ odvážil vložiť do ruky zovretej v päsť? A hoci sa mi tá predstava akosi pozdáva, som si takmer istý, že by som takýmto človekom proti vlastnej vôli podvedome pohŕdal. Aha, kolaborant! Zradca!
Niekto ale musí predsa vykročiť prvý po facku, aby ju nevrátil, či nie?
Texty nasledujúcej série písala hlava, ktorá bola dlho ponorená vo filozofii. A dalo jej to zabrať. Možné vysvetlenie je, že téma nie je úplne jednoduchá. Ale ja si skôr myslím, že hlavy, ktoré sa dlho topili vo filozofii, neraz strácajú schopnosť vyjadrovať sa jednoducho a zrozumiteľne. A tak píšu texty, v ktorých sa zase topia iní. Pritom okrem číro teoreticko-filozofických problémov sú aj také, ktoré sa potuľujú priestorom bežného diskurzu. Ako zdivočelé psy. A bolo by hriechom zo strany filozofa o týchto problémoch nehovoriť. Alebo hovoriť o nich komplikovane.
Neviem, či sa mi to podarilo. No ak by si, drahý čitateľ, očakával úplne jednoduchý text, ktorý rozospatý prečítaš pri rannej kávičke, musím ťa sklamať. Na povzbudenie však dodávam, že ja sám som sa nenarodil s nejakou mimoriadne nadanou mysľou. Ak som to teda ja zvládol napísať, ty to iste zvládneš prečítať.
Mojím cieľom v nasledujúcej sérii je prispieť k narúšaniu a zužovaniu bublinových stien polarizovaných táborov s cieľom oslabiť ich tak, aby cez ne prenikal zvuk. Lebo veľká časť súčasných problémov stojí na smiešnom, ale tiež pozoruhodnom fakte, že sa nepočujeme. O akých bublinách to vlastne hovorím? Po pravde, neviem, pretože nie je nič jednoduché na tom ukázať na takúto bublinu a pomenovať ju. Ale som celkom presvedčený, že dôležitou oporou stien jedného z táborov je aktuálne dominantný názor na konšpirácie a možno najmä na konšpirátorov. S týmto názorom tu budem nesúhlasiť.
Milý anti-konšpirátor, ver mi, že to myslím v dobrom, keď dúfam, že tieto textíky hádam aspoň trochu narušia steny tvojej bubliny.
Nasleduje prehľad dielov série. Je možné, že časom niektoré pridám, alebo odstránim.
1. Kritické myslenie, vzdelanie a konšpirácie
V prvej časti sa venujem spochybneniu dominantného názoru na konšpirujúcich ľudí, ktorí sú bežne vykreslovaní ako jednoduchučké bytosti neschopné niesť neistotu života v slobodnom svete. Konšpirujúci ľudia sa údajne utiekajú k zjednodušenému výkladu sveta, ktorý im na oplátku dáva pocit istoty a bezpečia. Ja si naopak myslím, že príklon ku konšpiračnému mysleniu je symptómom neistoty a odcudzenia a nie ich riešením.
2. Dôvera a kontrola
V tejto časti analyzujem systémové podmienky konšpiračného myslenia, ktoré v demokratickom spoločenskom usporiadaní spočívajú najmä v nevyváženosti dôvery a kontroly. Okrem toho predkladám myšlienku, že žiadne systémové úpravy, ktoré majú vplyv na úpravu tejto nevyváženosti, nie sú dostatočné. Riešenie problému prebujnelosti konšpiračného myslenia nemôže teda spočívať len na systémovom inžinierstve.
3. Polarizovaná spoločnosť a jej nepriatelia
V tejto časti opisujem ako dynamika narušenia dôvery vedie medzi polarizovanými tábormi k silnej podpore prísnejšej politickej kontroly "tých druhých". V polarizovanej spoločnosti prevláda konšpiračný tón skrz naskrz celou spoločnosťou.
4. Dva typy konšpiračných ľudí
V tejto časti sa zaoberám dvoma typmi konšpiračných ľudí, ktoré sa v spoločenskej diskusii nerozlišujú. Jedných aj druhých bežne dávame pod jednu hlavičku, čo je nielen škodlivé, ale aj kontraproduktívne.
5. Inštinkt prežitia
V tejto časti sa zaoberám inštinktom prežitia, ktorý je prirodzenou reakciou silnej nedôvery a podozrievavosti na pocit vzdialenosti od moci. Tento inštinkt súvisí s intuitívnym a predteoretickým poznaním človeka ako bytosti, ktorú moc korumpuje a ktorá moc zneužíva častokrát na úkor slabších. Hneď ako máme dojem, že nad nositeľmi politickej moci strácame kontrolu, nám naša fantázia začne podsúvať úzkostlivé scenáre o tom, čo zlé sa nám môže prihodiť.
6. Flat-Earth Scholar, alebo ako si vybrať model slnečnej sústavy?
V záverečnej časti sa venujem otázke dôvery pri budovaní svetonázoru. Ide o text kritický k preceňovaniu racionality pri utváraní svetonázoru, ktorý je závislý z podstatnej časti na dôvere.
TBC
