Plánované publikovanie textu k polarizovanej spoločnosti som musel odložiť, lebo nestíham. Tento text mal byť publikovaný bezprostredne po ňom. Táto zmena však nerobí žiadny z text o nič menej prístupným.
Dva typy konšpiračných ľudí
Konšpiračných ľudí hádžeme do jedného vreca. Ale existujú medzi nimi prinajmenšom dva základné typy. Tým, že medzi nimi nerozlišujeme, môžeme robiť viac škody ako úžitku.
Rozlíšenie, ktoré predstavím, má v sebe akčný rozmer. Kto pokladá výskyt konšpiračných teórií v spoločnosti za nežiadúci, si rýchlo po osvojení rozlíšenia uvedomí, že pri každom type musí použiť celkom iné nástroje.
Dva typy ľudí rozvíjajú konšpiračné teórie sú zatvrdenci a sklamaní. Kým prvých charakterizuje neochota opustiť svoje názory, tých druhých charakterizuje strata dôvery v inštitúcie a predstaviteľov moci, ktorá je založená na pozorovaní klamstiev a zavádzania zo strany spoločenských autorít moci.
Predovšetkým v mediálnom diskurze sa vyslovene hovorí o prvom type, akoby bol jeden jediný. Pod hlavičku zatvrdencov teda dávame aj sklamaných. A keďže zatvrdencov naozaj charakterizuje určitá uzatvorenosť voči argumentom a evidencii, častokrát na nich hľadievame z vrchu. Bigotnosť v názoroch však vôbec necharakterizuje sklamaných. Ak namierime svoje posmešky aj voči nim, tak sa ich nedôvera môže prehĺbiť. A spolu s ňou aj príklon ku konšpiračným vysvetleniam.
V prípade zatvrdencov je riešenie rovnako jednoduché ako náročné. Stručne povedané, je potrebné im prejaviť základný rešpekt. Samozrejme, nie za ich konšpiračné presvedčenia. Ani za nič iné, čo vykonali. Na zatvrdencov hľadí zvyšná čas spoločnosti neraz s opovrhnutím, posmeškami. Nesadne si s nimi za jeden stôl. Keď hovorím o základnom rešpekte, ide mi o návrat k ľudskosti. O to, aby sme vychádzali z vedomia, že nás všetkých spájajú oveľa podstatnejšie a hlbšie a tiež intímnejšie problémy a otázky v porovnaní s tým, či je tvar Zeme, po ktorej spolu kráčame, plochý, či sú pod jej povrchom inteligentné jaštery, alebo či vysoko nad ňou lieta Mesiac, na ktorom vraj nenájdeme vlajku človeka.
V prípade sklamaných už nestačí mať len dobré spôsoby a prejaviť rešpekt pri súčasnom uvedomovaní si existujúceho nesúhlasu v názoroch. Ich otvorenosť uvažovať vážnejšie o niektorých konšpiračných vysvetleniach sa nezakladá len na smiešnych predpokladoch a motiváciách. Vychádza zo sklamania. Preto sú ich konšpiračné teórie niekedy sofitikovanejšie. Z toho dôvodu nie je vždy jednoduché a niekedy možno dokonca ani rozumné sa s ich názormi a podozreniami vysporiadať obyčajným mávnutím ruky, či vyvrátením očí. Je potrebné byť otvorený viesť diskusiu a argumentačné spory. A tiež vyvodzovať politické dôsledky za klamstvá a podvody.
Dôvery medzi rôznymi tábormi je v polarizovanej spoločnosti ako šafránu. Mimoriadne polarizovaná spoločnosť vedie k zmenšovaniu rozdielu medzi spôsobom, akým vysvetľujú svet zakonšpirovaní a "normálni" ľudia. Pre myslenie jej občanov je charakteristický tzv. konšpiračný tón. Tento tón súvisí s neochotou komunikovať s "druhou stranou”, ktorá je spojená s naivným presvedčením, že o jej mimoriadne zlej a nebezpečnej povahe už aj tak vieme všetko, čo potrebujeme.
V ďalších častiach stručne rozvediem vyššie uvedené témy.
Zatvrdenci
Predstavte si, že Jano verí modelu plochej Zeme. Vidí, že je plochá a že sa hýbe Slnko a nie Zem. Že kameň po vyhodení dopadá na to isté miesto. Atď.
Ak Janka oslovíte a pokúsite sa ho presvedčiť, že heliocentrický model je správny, Jano ani na sekundu vážne nezapochybuje o svojom stanovisku. Namiesto toho začne pochybovať o vás a o vašich motiváciách. Čo sledujete tým, že ho chcete presviedčať o nezmysloch s heliocentrizmom? Aké sú vaše skutočné ciele a zámery?
Ak sa potom Jano kdesi dočíta, že heliocentrický model obhajujú ľudia, ktorí chcú zjednotiť ľudí pod tyranskou centralizovanou svetovládou, aby nás chránila pred “hrozbou z vonka”, tak vás možno nabudúce ani nepozdraví.
Ako došlo k príklonu ku konšpirácii? Po prvé, Jano veril nepravdivému modelu Zeme a slnečnej sústavy. Táto viera môže byť pre Jana dôležitá. Možno mu príde byť očividne pravdivá, lebo verí tomu, ako sa veci javia jeho zmyslom. Možno je táto viera rozšírená v nejakej formálne, či neformálne rámcovanej skupine, do ktorej patrí. Každopádne Jano o svojom presvedčení, že Zem je plochá, pochybovať nechce, lebo zneisťuje jeho pevné postavenie v tom, čo považuje za dobre definovaný a známy svet. Pokus presvedčiť Jana o heliocentrizme v ňom teda nakoniec vyvolalo pocity nedôvery voči tomu, kto sa ho pokúsil presvedčiť. Janov mozog zostal následne bez vysvetlenia “skutočnej” motivácie obhájcu heliocentrizmu hladný. Keď sa potom dočítal o vysvetlení s centrálnou vládou na guľatej Zemi, prijal ho bez dlhšieho otáľania za svoje. Nielen že Jano teraz nemusí pochybovať o svojich názoroch. Odvolanie sa na sprisahanie elít s ambíciou zotročiť si svet navyše vysvetľuje aj strach a obavy, ktoré pociťoval, keď ho chceli presvedčiť o heliocentrizme. Teraz už chápe, prečo. Niet sa čomu čudovať. Napokon, ide mu o krk.
Tu je všeobecný model príklonu ku konšpirácii v prípade zatvrdených:
Čo môže pre Jana urobiť? Po pravde, Jano asi od nás ani nič nechce. Mali by sme mu priať len to najlepšie. A ak sa budeme k nemu dobre aj správať, azda z neho odpadne kus nedôvery voči nám.
Namiesto toho sa však často na Janov pozeráme s opovrhnutím. Dávame im prívlastky “dezinformátor”, “hoaxer” atď. Tie síce môžu byť podľa niekoho popisné, ale pre Janov sú vždy aj urážlivé. Otvorene hovorieme, že ich názorom netreba dať platformu, lebo sú to škodlivé nezmysly. Môže nás potom prekvapiť, že Jano nedôveruje kritikom jeho názorov? Napokon, veď tí pomerne otvorene vyjadrujú nie len pohŕdanie jeho hlúposťou, ale aj obavu z rizika existencie ľudí s jeho názormi.
Musíme si uvedomiť, že Jano sa svojho názoru drží zubami nechtami preto, lebo nemá tušenie a ani potrebu uvažovať o tom, čo by sa stalo, keby sa ho zriekol. Jeho podvedomé úzkostlivé pridržiavanie sa určitej predstavy o veciach však pravdepodobne ochabne, ak sa ocitne v spoločnosti priateľských a rešpektujúcich ľudí, ktorí ho prijmú ako súčasť komunity založenej na podstatne zakladanejších veciach, ako je tvar zeme. Skutočný tvar Zeme vlastne pre Jana nie je dôležitý. Ak by bol, neveril by predsa, že je plochá.
Správanie v prípade Janov naozaj musia zmeniť tí druhí. Na jeho názory sa upli, ako na problém, ktorý musí byť odstránený. Keď sa to tak vezme, ich sústredená pozornosť, pohoršenie, opovrhnutie a boj s jeho presvedčeniami sú naozaj divné. Nečudujem sa, že je nedôverčivý.
Sklamaní
Róbert má 35 rokov a je absolventom vysokej školy. Ak by sme s ním viedli krátky rozhovor, zistili by sme, že je celkom bystrý a má slušný spoločenský prehľad.
Róbert, ako väčšina z nás, z času na čas sledoval vyjadrenia predstaviteľov moci. Viackrát si všimol, že ich slová nekorešpondovali s ich skutkami. V jednej chvíli ich zavádzanie, uhýbanie a niekedy aj hrubé klamstvá prekročili mieru. A Róbert stratil dôveru. Prestal veriť deklarovaným úmyslom mocných a začal hľadať alternatívne vysvetlenia. Doba Covidu bola zvlášť plodná na tento typ motivácie prikloniť sa ku konšpiračným teóriám.
Róbert dospel k otvorenosti ku konšpiračným teóriám inak ako Jano. Jano spočíva na svojich vlastných názoroch tak nekriticky, že s pokusom presvedčiť ho o opaku inštinktívne spája zlovovoľné sily a zámery.
Róbert však s kritickým myslením problém nemal. Bol otvorený námietkam voči vlastným názorom a nebol v prísnom slova zmysle dogmatický. Róbert jednoducho stratil dôveru. Pohár trpezlivosti preteká u rôznych ľudí za odlišných podmienok. Niektorým stačí, ak ich ktosi oklame raz. Iný zase dáva dôveru druhý, tretí, ba možno aj štvrtý krát. Robovi už stačilo. Bodka.
V tomto prípade Róbert prestal dôverovať ľuďom, ktorí boli v nejakom období pri moci. Očakával, že ak sami neodstúpia, vysporiadajú sa s nimi inštitúcie demokratickej spoločnosti. Ale to sa nestalo. Preto začal pochybovať o samých inštitúciách. Teda o spoločenskom zriadení, na ktoré teraz hľadí ako na záves, za ktorým sa dejú “skutočné rozhodnutia”. Tam sa skrývajú tí, čo ťahajú za nitky, tam pôsobia aktéri na pozadí.
Tu je všeobecný model príklonu ku konšpiračným teóriám v prípade sklamaných ľudí:
Mohli by sme namietať, že Róbert by teraz mal počúvať argumenty a nie konšpirovať. To, čo robí, je veľmi hlúpe. Táto odpoveď však nedoceňuje, že väčšina argumentov bez elementárnej dôvery nefunguje. Predstavte si, že Dennikn a Infovojna publikujú k nejakej veci jednoduchú, ale protirečivú správu. Ku ktorej informácii sa prikloníte? Len málokto by sa dnes pri tejto dvojici zdrojov rozhodol konzultovať tretí zdroj. Priklonili by sme sa k jednej z informácií podľa odhadovanej dôveryhodnosti daného média.
A Róbert dôveru stratil. Veľa slov, ktoré teraz počúva, pochádzajú z otrávenej studne. A tento druh otravy sa šíri ľahko.
V prípade oboch typov, zatvrdencov aj sklamaných, možno hovoriť o spektre a teda o jemnejšom rozlišovaní. Niektorí zatvrdenci môžu byť otvorenejší diskusii ako iní. Navyše, zatvrdenci nie sú uzatvorení k akýmkoľvek námietkam. Pochybnosti odmietajú najmä pri tých názoroch, ktoré sú pre nich hodnotovo základné, alebo vystužujú ich svet a zohrávajú kľúčovú rolu v tom, ako sa v ňom orientujú.
V prípade sklamaných môžeme rozlíšiť precitlivelých a váhavých. Extrémom medzi precitlivenými sú tí, ktorí odmietnu veriť mocným len preto, lebo sa údajne vyznajú v ľudskej povahe a “dobre vedia”, ako moc korumpuje. Ich nedôvera je slepá. Na druhej strane váhaví by radi verili. Možno ani nie tak politikom, ale spoločenskému zriadeniu, v ktorom žijú. Pôvodne im ani len nenapadlo o ňom pochybovať. Ale ako sa hromadila evidencia o klamstvách a podvodoch, v jednom okamihu si nemohli pomôcť. Ich príklon ku konšpiračným teóriám je, takmer možno povedať, nedobrovoľný, vynútený. Váhaví kladú otázky, vyjadrujú svoje pochybnosti. A mali by sme si dať záležať na tom, aby sme im s úctou a s rešpektom odpovedali. Ak sme toho vôbec schopní. Ľudsky aj intelektuálne.
Hlavne k nim nesmieme pristúpiť s príručkou v ruke s názvom “Ako hovoriť s ľuďmi, ktorí veria konšpiračným teóriám”! To, že sa podarilo v spoločnosti vytvoriť dojem, akoby boli ľudia inklinujúci k uvažovaniu o konšpiračných vysvetleniach len mimoriadne pozoruhodným druhom ZOO, je čistá katastrofa, z ktorej nemôže vyjsť nič dobré. Je to dôsledok pseudoexpertizácie spoločenských vzťahov, vychádzajúci z predpokladu absolutizovania technokratického riešenia spoločenských problémov.
TBC
