Polarizovanú spoločnosť, akou je tá naša, môže zmieriť strašná udalosť. Atentát na Fica patrí do tejto kategórie. Vzhľadom na to, že sa okamžite stal súčasťou mocenského boja a ďalších prekáračiek je jasné, že zatiaľ čakáme na niečo oveľa horšie a desivejšie. Niečo, čo nás proti našej vôli prinúti otočiť zatuhnuté krky, aby sme sa znovu pozreli na to, čo máme spoločné. A v tieni prežitých hrôz potom ochotne na tom začali stavať.
Vieme, že účinným prostriedkom k odpusteniu a zmiereniu je cesta utrpenia a bolesti. Mne sa však na čosi také čakať vôbec nechce. A hoci múdrejší a vzdelanejší odo mňa píšu múdrejšie návrhy, ja prikladám tieto. Patria najmä ľuďom ako ja – tým, ktorí veľa nevedia, nie sú pri kormidle, ani nehýbu dejinami. Ktorí sú v divokých prúdoch okolitého diania zmätení, stratení a opustení. A falošnú istotu o vlastnom mieste na svete a svojej úlohe v ňom nachádzajú nanajvýš v objatí svojho tábora. Ostrovčeka vyformovaného neviditeľnou rukou inžinierov, ktorí ho poslali na otvorené more, aby bojoval v ich námorných bitkách. My, ktorí sme z ostrova zázračne vypadli do otvoreného mora, v obavách hľadíme na oblohu, na ktorej sa zbierajú čierne mračná, a pýtame sa, či na náš svet dopadne zdrvujúci hnev bohov. Aby nás potom nechali samých, keď ho budeme znovu budovať. Verím, že tak to byť nemusí.
Veľké veci sa odvíjajú od malých.
1. Lúza. Elita. Slniečkári. Spodina. Dezoláti. Bratislavská kaviareň. Svine na bitúnku. Šimečka špión. Proruský Fico.
Hovoriť táborovým jazykom je veľmi lákavé. Kto ho vezme do úst v správnej spoločnosti, rýchlo pocíti na ramene bratskú ruku. A v tvári objaveného spolubojovníka sa mihne úsmev porozumenia. Jazyk táborov rovnako rýchlo spája ako rozdeľuje. Čím silnejšia je jeho mágia, tým rýchlejšie sa ovečky triedia do čried. To je špirálová tragédia polarizácie, ktorá sa nezadržateľne rozprúdi vtedy, keď stupeň rozkolu dosiahne svoj threshold. Keď hovoríme, táborovým jazykom v rozčesnutej spoločnosti, tak chtiac-nechtiac prilievame do ohňa. Myšlienky je preto treba umne zaobaliť takým spôsobom, aby ich bez odporu bola ochotná počúvať aj druhá strana.
Pravidlo k prvému bodu: Hovor tak, aby si druhému čo najviac sťažil rozhodnutie, či ťa má zaradiť medzi priateľov, alebo medzi nepriateľov.
2. Aktuálny rozkol spoločnosti je plytší, než sa na prvý pohľad zdá, pretože častokrát zamieňame praktické problémy za hodnotové. No potlačiť vlastné hodnoty v záujme upokojenia spoločnosti nie je správne, pretože je to pokrytecké a pretože potrebujeme hodnotovú spoločnosť. Pravidlo k bodu č. 2: Nech je tvoja reč výrazovo, ale nie hodnotovo neutrálna.
3. Kto chce zaujať, alebo niekam patriť, prirodzene siaha po táborovom jazyku. Predovšetkým v dobe hlbokých sporov je netáborový jazyk nudný a spravidla ním hovoria lúzri. Ak taký jazyk používate, tak vás ostatní obídu, alebo ich aspoň trochu znervóznite.
Potrebujeme šikovných a nadaných ľudí, ktorí vedia pútať pozornosť k tomu, čo nás nerozdeľuje, ale čo nás spája. Potrebujeme ľudí, čo vedia prinášať nové témy a hýbať verejnou mienkou. Potrebujeme závan čerstvého vzduchu, zmenu, smerovanie, myšlienku, cieľ. Potrebujeme nových politikov a politiky.
4. Príchodu takýchto indivíduí môžeme pomôcť aspoň tým, že ich budeme v očakávaní hľadať mimo táborov. Lebo riešenie polarizácie teraz nepríde zo žiadneho tábora. Odtiaľ vylezú už len väčšie a väčšie príšery. Ak budeme v nádeji naťahovať krky smerom k medzipriestoru, pre niektorých zaujímavých ľudí to bude ako pozvánka. Nevypočuté očakávania občanov v demokratickej spoločnosti majú gravitačnú silu pre ľudí činu a moci. Musíme byť však opatrní, lebo gravitácia pritiahne kdekoho.
5. Jednotlivci by sa mali noriť do iných bublín. Čítať a sledovať médiá opačnej strany a na istý čas potlačiť sústredenie na tie vlastné. A ak je to možné, tak aj hovoriť s ľuďmi z druhej strany. Cieľom je pochopiť, že existuje iná perspektíva, oceniť ju a prostredníctvom toho získať nadhľad. Znie to jednoducho, ale ide o mimoriadne ťažkú vec.
Po prvé, je to neľahká hra s vlastnou mysľou a osobnosťou, ktorá je v skutku riskantná. Pri koketovaní s druhou stranou sa dostavia pocity pochybností, prípadne zhnusenie z vlastnej osoby. Je to prirodzený dôsledok dočasného rozdvojenia, ktoré spočíva v tom, že naučené posudzovanie a hodnotenie vecí ešte trčí v hlave ako kritické superego, ktoré má stále veľkú moc zneisťovať.
Po druhé, ohrozujeme istotu spojenú s naším postavením v spoločnosti, v rodine a medzi vlastnými známymi. Preto tu treba postupovať tajne. Toto zatiaľ robí každý pre seba a nie je nutné o tom nikomu hovoriť.
No a po tretie, ide o morálnu výzvu. Súčasnú spoločnosť môžeme rozdeliť na povýšených (najmä mestá a elity) a ponížených a urazených (najmä vidiek). Povýšení sa musia uponížiť, aby dokázali oceniť perspektívu druhej strany. Tá pre nich totiž nebude lichotivá. A ponížení a urazení musia povýšeným odpustiť.
Snažiť sa ohnúť chrbát pred “spodinou”, alebo odpustiť povýšeným môžeme aj jednotlivo. A je to príspevok k dobrej veci. Ideálne však je, keď sa to deje na kolektívnej úrovni. Lebo len tak sa dôsledne naprávajú narušené spoločenské vzťahy. No tam sa už žiada ruka šikovného dirigenta – lebo ťažko je odpustiť tým, ktorí sa povyšujú a ťažko je dať za pravdu tým, ktorými pohŕdame. Kroky na oboch stranách zahŕňajú obetu – všetci sa musia čohosi vzdať, aby niečo iné získali. Ale kto začne? A nepokazí to nejaký provokatér? A prečo by sme my mali vykročiť ako prví? Kým budeme čakať na dirigenta s medzipriestoru, môžeme zatiaľ konať sami za seba. Jednotlivci.
Veľké veci sa odvíjajú od malých.
