Inštinkt prežitia a jeho prejavy
Jeden podnikateľ potreboval zmenšiť zrážky nad svojim územím neďaleko obce X. Používal na to zariadenie, ktorým strieľal do oblakov. Ľudia z X boli presvedčení, že ich zlovoľný boháč necitlivo oberá o vodu, ktorej mali vo vlastných studniach významný nedostatok. Viacerí ho nenávideli.
V obyvateľoch X sa prejavil inštinkt prežitia. Typicky sa prejavuje u tých, ktorí nemajú dosah na moc a spoločenský vplyv. Inštinkt prežitia je mimovoľná reakcia na pociťovanú absenciu kontroly nad mocou. Charakterizuje ju to, že s mocnými spájame zlé úmysly, pocit ohrozenia.
Je to inštinkt prežitia, čo vyvolal odpor k vyslancom vrchnosti, ktorí prišli do studní sypať vápno, aby zabránili šíreniu moru. Ten istý inštinkt tiež stál za odporom voči vakcínam, alebo karanténnym opatreniam, alebo 5g sieťam atď.
Inštinkt prežitia sa, samozrejme, niekedy mýli. Nemôžeme sa čudovať. Nie je to predsa žiaden vedecký výskumník. Ale v zásade ide o pochopiteľné “opatrenie” prírody, pretože korešponduje s poznaním ľudskej povahy. Napokon, čo si budeme o sebe nahovárať? Nikoho nemusíme dvakrát presviedčať, že moc a vplyv a bohatstvo môžu v ich nositeľovi vyvolať pokušenie zneužiť svoje postavenie na úkor slabších a chudobných.
Pocit vzdialenosti od moci
Pocit vzdialenosti od moci nie je v prípade konšpiračných teórií nič iné ako vnímanie vzťahu seba a svojho blízkeho okolia k moci, ktorej pôsobeniu sme v nejakej miere podriadení. Toto vnímanie nemusí byť vedomé a môže byť pomýlené, alebo nie. Je teda celkom prirodzené a asi aj správne v niektorých prípadoch diskutovať, či s konšpiračnými teóriami nesúvisia nedostatok vzdelania, prípadne intelektuálna lenivosť a ďalšie rozkošné povahové črty atď.
Pomýlené či nie – ak pocit vzdialenosti presiahne určitú mieru, budí sa k životu inštinkt prežitia. Ten potom vrhá pochybnosť na každé gesto, slovo, či výraz predstaviteľa moci. Ak nás pri konkrétnom politikovi, alebo inej vplyvnej osobe (napr. Bill Gates etc.) ovládol inštinkt prežitia, tak predpokladáme priepastný rozdiel medzi tým, čo hovorí a jeho “skutočnými” a “zlovoľnými” úmyslami. Stávame sa ľudovými psychoanalytikmi – striehneme na každé pokĺznutie ľudí, ktorým neveríme, aby sme sa ešte pevnejšie utvrdili v tom, čo sú zač. Ako v prípade Elona Muska a jeho srdečnej pravačky. Jeho reči, vysvetlenia, sľuby – nič z toho nás nezaujíma. A prečo by aj? Napokon, my už predsa veľmi dobre vieme, s čím máme dočinenia, nie?
Za postavami v kravatách, na ktoré dopadajú svetlá reflektorov, “cítime” postavy v tieňoch.
Zvlášť zdivený je inštinkt prežitia v polarizovanej spoločnosti. Pretože jedna jej časť sa vždy cíti odcudzená od moci, ktorú do úradov priniesli voliči z druhého tábora. Táto opustená časť spoločnosti má na jednej strane až chorobné pochybnosti o úmysloch mocných, ktorým neverí ani nos medzi očami. Na druhej strane je však až nasprostato dôverčivá k tým, ktorí sa postavili do role kritikov a kontrolórov moci a tvrdia o sebe, že odhaľujú jej “pravú tvár”. Podľa klasika treba darebákov “vyzliecť do naha”.
To je čistý kolaps kritického myslenia. A tiež pôda pre totalitarizmus. V mene ochrany pred “tými zlými” sa nakoniec kľudne vzdáme aj vlastných práv. Lebo “vieme”, komu mám veriť a na čom záleží.
Skrotenie inštinktu prežitia a demokracia
Divokosť inštinktu prežitia má byť v demokratickej spoločnosti skrotená tak, že jej občania sú postavení do blízkosti moci. Moc politika je vlastne ich moc. A jeho konanie je uskutočňovaním ich vôle. Keď politik občanov sklame, vezmú si moc naspäť a dajú ju komusi inému z vlastných radov. Občania demokratickej spoločnosti moc majú, moc dávajú a moc aj berú. Skrátka, majú nad mocou kontrolu. Prečo by sa jej mali obávať?
Ale ľudia dnes čoraz menej veria výsledkom volieb. Aj na Slovenku stále pretrváva myšlienka o voľbách získaných podvodom.
A zďaleka sa to netýka len Slovenska. Hilary Clinton v USA spochybnila voľby cez údajný ruský vplyv. O štyri roky odmietol výsledky volieb aj Donald Trump. Okrem iného aj z dôvodu údajného podvodného zneužitia hlasovania poštou. V oboch prípadoch mala byť moc od vôle občanov odklonená pôsobením neviditeľných síl na pozadí s pochybnou motiváciou, ktorá neveští nič dobré.
Myšlienka modernej demokracie je úzko previazaná s rozumom. S hodnotením spoločenskej a politickej reality na základe presvedčivých argumentov so silným zakotvením v pozorovateľnej skutočnosti. Ideálny občan tejto demokracie považuje za nedôstojné opierať svoje rozhodovanie o tiene, o neviditeľné veci a temné sily na pozadí. Stavajúc na vedomí vlastnej slobody a zodpovednosti chce vychádzať pri posudzovaní konania politikov zo znalosti zákona a spoločenských pomerov. Súdiť ich tak, že ich činy porovná s merateľnými cieľmi, ku ktorým sa zaviazali.
Aj dnes medzi nami ešte chodia takýto ideálni občania demokrati. Nevšimli si, že ich postoje a očakávania sú obsolentné. Že ich pohoršenie nad netransparentnosťou konania verejných aktérov je exotické. Nevšimli si, že sa doba zmenila. Že sú bytosťami neskutočných svetov, nositeľmi ideálov minulých storočí.
Skutoční občania súčasnej demokracie čoraz menej spájajú vlastnú slobodu danú spoločenským zriadením, v ktorom žijú, so zodpovednosťou. Naopak, súčasný demokrat sa domnieva, že ostatní mu dlžia každý priestor, do ktorého mu nedopatrením vstúpili. A ak sa tak stane, cíti sa urazený a neprávom obmedzený. Kútikom oka vtedy poškuľuje po autoritárnom štáte, ktorý ho ochráni, ktorý ochráni jeho práva.
Uzatvárajú sa do táborov, ktoré opevňujú, aby sa nemuseli rozprávať s “tými druhými”. Ich názory získavajú dogmaticko-sektárske zafarbenie. Spochybnenie je vnútorne pociťované ako hriech a kmeň ho strestá ako ponižujúcou exkomunikáciou.
Ak sú znakmi modernej demokracie rozum a jeho zakotvenie v skúsenosti a tiež zodpovednosť vyplývajúca z privilégia byť občanom slobodnej spoločnosti, tak sa naša doba javí v nejakom zmysle hlboko ne-demokratická.
Civilizovanie inštinktu prežitia a médiá
Civilizovanie inštinktu prežitia malo byť zabezpečené novinárskou obcou. Inštitút médií je vlastne funkčnou systémovou spoločenskou formou inštinktu prežitia. Má udržiavať blízke informačné spojenie tých z mocou a tých bez moci.
Novinári sú však dnes asi tak polarizačným prvkom spoločnosti ako politici. Neraz sú amplifikátorom inštinktu prežitia, ktorý pod ich taktovkou niekedy zavíja ešte divokejšie a zúfalejšie.
Ďalšia časť problému novinárov spočíva v tom, že sa mnohí z nich priveľmi priblížili moci a elitám. Novinár by mal byť súčasťou masy obyčajných. Má byť hlasom bezmocných, hlasom ich inštinktu prežitia. Alebo inak: novinár nemá byť tým, kto má pre inštinkt prežitia ucho. Má byť jeho ústami.
...
Otázka je, kto potom špirálu nedôvery a polarizácie zastaví? Na čom sa ten kolotoč rozbije?
Ktosi mi prednedávnom povedal: „Ty a tvoje deti sa dožijete toho, že budete utekať pred vojnou“.
Fuh, ale veď ja nechcem vojnu! Vojny sa bojím. Neviem presne, čo všetko mi ten známy chcel tým povedať. Je však veľmi ľahké vytočiť ho a nebol v dobrom rozpoložení. Radšej som ho viac neotravoval.
Tak či onak, vojny majú silu rozbíjať. Dokážu vyrovnať špirály, preseknúť kruhy. Dalo by sa dokonca uvažovať či vojna nie je radikálnou cestou k zmiereniu...
Ale či sme zašli až tak ďaleko?
