Celú dovolenku v Taliansku ma bolel chrbát. Ku koncu pobytu ma tá bolesť takmer už prešla. No začínajúce tuhnutie v krížoch, ktoré mám už vyše hodiny zapustené do sedadla vodiča, je nepochybnou predzvesťou toho, že problémom s chrbtom ešte zďaleka nie je vale.
Blížime sa k severným hraniciam Talianska a Rakúska a na obzore sa začínajú črtať obrysy Álp. Takmer každá minúta poskytuje nové hľadisko na kopce, ktoré sa najprv zväčšovali a do ktorých sa zrazu, takmer znenazdajky plynule vnárame.
Počúvam pripravený playlist a pozorujem meniace sa scenérie – majestátne a šedivé kopce vôkol, na ktorých lenivo a nedbalo pohodené visia stužky a chuchvalce oblakov. Stromy, doliny a drsný, neopracovaný kameň. Chladný, svieži vzduch z nachvíľu pootvoreného okna. Vlhko a sucho. Dážď a slnko.
Zmeny, ktoré sa teraz pred očami odohrávajú behom smiešne krátkeho času, museli byť za čias Cézara vykúpené dlhými dňami namáhavého putovania. Mocne na mňa zapôsobí predstava o sile dojmu, ktorý vtedy v cestovateľoch museli podobné zážitky vyvolať. V časoch, kedy aj drobné zranenia a škrabance mohli privodiť smrť. Kedy takáto cesta trvala týždne, ak nie mesiace a nebolo možné sa vopred na všetko pripraviť a už vôbec nie všetko si zabaliť.
Držím volant a premýšľam. Znovu si predstavujem, že všetka literatúra a všetci odborníci v mojom odbore sa kamsi nenávratne vytratili. Dokázal by som prípadných záujemcov tomuto odboru naučiť? Vedel by som pred nimi myšlienky, teórie, hypotézy postaviť tak, aby sa nič podstatné nevytratilo? Nechcel by som ich, samozrejme, naučiť to, ktorý vedátor kedy a čo povedal. Mojou ambíciou by bolo vystavať pred ich očami systematiku odboru tak, aby mali k dispozícii to základné zo strateného poznania. Keby som mal pred sebou prázdny papier v ruke a pero, vedel vy som napísať učebnicu? Čím by som začal?
Odpútavam sa od myšlienok a s údivom sledujem lesklé steny tunela. Svetlá lampičiek, ktoré sa rýchlo mihotajú vôkol, postupne slabnú, ako sa vynárame z tunela von. Spustila sa ďalšia pesnička. Einsturzendte Neubauten. Sabrina. Paráda. Vnárame sa do ďalšieho tunela. Tento bude iste hlboký.
Predstavujem si svet po bližšie neurčenej katastrofe, v ktorej zanikla väčšina z toho, čo dnes považujeme za samozrejmé. Ako by som, napríklad, vyrobil elektrickú energiu? Spomeniem si na jadrovú elektráreň. Aj keby som mal všetko poznanie vysvetľujúce ako sa z jadra atómu uvoľňuje energia, stále by mi chýbali ľudia s poznaním vyroby vecí, ktoré by som potreboval na jej výstavbu – ako vziať zo zeme kov, spracovať a prispôsobiť ho vlastným cieľom? Ako vyrobiť plechy, jadrá káblov, plast, sklo, čipy? Ako pripraviť betón a spojiť ho so železom, aby spolu odolali tlaku aj ťahu? Tí, ktorí by tieto veci vyrábali, by potrebovali na svoju prácu nástroje, ktoré by museli vytvoriť ďalší ľudia s ich vlastným špecifickým poznaním. A čo je najdôležitejšie, každý z nich by potreboval motiváciu, ktorá by vychádzala z konkrétneho zasadenia do spoločenských súvislostí, inštitúcií, vzťahov, záväzkov a životnej situácie. Nič z toho by však v postapokalyptickej spoločnosti neexistovalo...
Opúšťame tunel. Pred očami sa rozprestiera široké údolie. Prechádzame po moste nad kamenistým korytom, po ktorom sa kedysi iste musela valiť voda. Teraz je koryto mŕtvo suché a to aj napriek tomu, že Sygic ukazuje jasne modrú farbu. Šoférovanie je monotónne, ale príjemné. Opatrene sa zamrvím, aby som uvoľnil napätie v chrbte. Vidím lietadlo, ktoré sa stráca za oblakom. Po širokej diaľnici sa rútime 130 kilometrovou rýchlosťou. Hlbšie zatláčam plynový pedál, pretože spomaľujeme do stúpajúcej cesty.
So znepokojením si spomeniem na vojnu na Ukrajine. Náhle ma s prekvapujúcou istotou prepadá presvedčenie, že po katastrofe, ktorá by rozdrvila našu spoločnosť a jej kultúru, by nikdy nedošlo k jej obnoveniu. Naša historická situácia je výsledkom jedinečnej a neopakovateľnej postupnosti udalostí. Častokrát síce hovoríme, že Človek vytvoril lietadlo, Človek vycestoval na mesiac, Človek postavil mosty, napísal Hamleta atď. Ale v skutočnosti neexistuje ten Človek. Všetky tieto veci predsa vznikli v inštitucionálnom rámci spoločnosti, ktorá predstavovala a predstavuje podmienky nielen pre ich vytvorenie, ale aj pre ich objavenie.
Na to, aby sa niekto naučil, ako a za akých podmienok uniká z jadra atómu energia, je potrebný čas a zrejme aj určitá dávka vôle i schopností. Ale ustanovenie dôveryhodných inštitúcií – bez ktorých nie sú vynálezy, ani pokrok – a rovnako aj založenie pravidiel, zvykov, noriem, to všetko je podmienené konkrétnou historickou situáciou, nad ktorou žiadny človek nemá úplnú kontrolu. A tiež je to vykúpené utrpením, bolesťou a neraz aj krvou.
Myslím, že spoločnosť je asi takým výtvorom človeka ako kameň, oblaky, či Slnko. A jednotliví ľudia majú na ňu asi taký vplyv ako ryby na vodu v oceáne. Ak ryba pohne plutvou, zmení sa tlak okolitej vody. Ale ryba, ani zhluk rýb, nevytvorí oceán rovnako, ako človek, ani partička ľudí nevytvoria spoločnosť. Napokon, bez spoločnosti nemôže byť o „partičke“ ani reči.
Sme už päťdesiat kilometrov na Rakúskom území a s prekvapením si uvedomujem, že hodnú chvíľu hrajú iba pesničky s nemeckými textami. Sonnenbarke, Dead Friends, Nagorny Karabach, Grundstück... Všetci začíname byť hladní. Zastavujeme sa na čerpacej stanici, kde naplánujeme čas a miesto obeda. So ženou dúfame, že si deti potom s plnými bruškami dobre pospia. A my všetci budeme mať pokojnejšiu cestu. V rakúskych Alpách prudko prší. Je 15 stupňov celzia. Máme plnú nádrž. Nastupujeme a s veľkým apetítom vyrážame.
Stierače idú na plné obrátky. Sygic vymýšľa divoké skratky, aby sme sa vyhli okolitým zápcham. Míňame stáda kráv, ktoré žena ukazuje deťom otáčajúcim ich zvedavé, malé hlavičky. Prechádzame cez nečakané malebné rakúske dedinky na svahoch alpských hôr. Sygic, sme plne v tvojich rukách!
Premýšľam o tých, ktorí tvrdia, že ľudí je na svete priveľa. Že Človek je bakteriálnym povlakom na nakazenom zemskom povrchu. Že Človek je Vrah, je Netvor, je Uzurpátor, je Mäsožravec. Že Človek tvorí spoločnosť tak, aby bolo zopár spokojných a vyžratých a väčšina utlačených a využitých. Premýšľam o nich a o ich riešeniach, ktoré sú neraz radikálne, extrémne, konečné a vraj nevyhnutné. Možno je to výsledok doterajších úvah. Alebo je to dôsledok poetickej a uhrančivej hudby Einsturzende Neubauten. Neviem. No myšlienka na týchto ľudí, na ich reči a riešenia ma tu a teraz napĺňa napĺňa strachom. Nie preto, že by sa svet nezohrieval, alebo preto, lebo by sa všetkým živým tvorom dýchalo pri výfukoch spaľovacích motorov lepšie. A tiež nie preto, lebo by spoločnosť bola nastavená dokonale spravodlivo. No neopúšťa ma prenikavý dojem, že perspektíva týchto ľudí je mimoriadne zjednodušujúca a ich pociťovaná rola priam heroická. To je podozrivá kombinácia. Obávam sa, že to môže dopadnúť zle. Že sa s vodou môže vyliať z vaničky aj dieťa.
Ryby na súši neprežijú.
Zastavujeme v McDonalde. So ženou ho nejeme takmer vôbec. Deti iba občasne. Ale teraz si ho doprajeme. Sme hladní a jedlo je skvelé. Deti rozbaľujú darčeky z Happy mealov. Je to skvelé. Aj obsluha je skvelá.
Nastupujeme do auta a pokračujeme na ceste domov. Dcéra zaspala. Synovi klipkajú oči. Manželka sa unavene pozerá von z okna.
Na úvahy pred McDonaldon som zabudol. Myslím už iba na to, kedy budeme doma. Užívam si hudbu zo starostlivo pripraveného playlistu. A cítim obrovskú radosť.
Len keby ma ten prekliaty chrbát tak nebolel...
