Dobrý priateľ?
Môj dobrý priateľ sa rozhodol odísť z práce, v ktorej boli – okrem mnohých iných – aj osoby, neskrývajúce svoje sympatie s jednou politickou stranou. Povedal mi, že pre jeho manželku, ako aj pre jeho priateľov, je aj toto vzdialené spojenie s jeho osobou – a teda aj spojenie s nimi samotnými – len ťažko tolerovateľné. Keď mi to môj dobrý priateľ, ktorého mám veľmi rád, hovoril, v duchu som premýšľal nad tým, čo by asi povedal, keby zistil, že aj medzi nami sú politické názorové rozdiely…
—
Rozkol a neúcta
V našej spoločnosti je hlboký rozkol, pretože tábory, ktoré oproti sebe stoja, sa považujú za hodnotovo pokrivených, teda v istom zmysle zlých.
Častokrát sa dopúšťame jednej chyby v úsudku, ktorá síce nie je príčinou rozkolu, ale priživuje ho a ukotvuje. Táto chyba spočíva v tom, že si v určitých situáciách vysvetľujeme odlišnosť výkladu nejakej situácie, alebo názoru na riešenie nejakého problému (nesprávne) ako rozdiel vo fundamentálnej hodnotovej orientácii. Svojich oponentov potom vnímame akoby boli zlí a odsúdeniahodní – údajne podporujú ciele, ktoré idú proti nám, tomu, kým sme, či kým by sme mali byť… Preto im odmietame priznať aspoň toľko úcty a rešpektu, aby sme v sebe vedeli nájsť ochotu počúvať sa a dohodnúť sa. A prečo by sme to aj robili – veď oni predsa stoja na druhej strane.
V skratke, morálne nad svojimi oponentami vyčnievame do takých výšin, že len pohľad kdesi tam dolu na nich vyvoláva závrat spojený s potrebou zvracať.
Okrem chyby v úsudku pohovorím aj o digitálnom svete, ktorého kapacita prepájať je rovnako veľká ako je jeho kapacita rozdeľovať. A na záver navrhnem zaujatie určitého aktívneho prístupu. Návrhy, ktoré predstavím, majú pomôcť zlepšiť situáciu a nie odstrániť jej príčiny, pretože o tých som neuvažoval.
—
Chyba v úsudku
Predstavme si, že sme si raz odmietli dať langoš a že človek, ktorý to videl, o nás teraz všade rozpráva ako neznášame langoše. Je síce pravda, že ak by sme neznášali langoše, tak by sme si ich nejedli. Ale ľudia predsa nejedeia langoše z rôznych dôvodov. Môžu byť napríklad v danej chvíli sýti. Alebo môžu mať žalúdočné ťažkosti. Alebo môžu uprednostniť iné jedlo, napr. hamburger. Dôvodov je jednoducho veľa. Ten človek, ktorý prostoducho prijal presvedčenie o našom vzťahu k langošom, sa jednoducho vo svojom úsudku uponáhľal. Najprv mal vylúčiť alternatívne vysvetlenia a až potom mal prijať záver, ktorý všade šíril.
Veľmi podobnú chybu robíme častokrát, keď prebiehajú napríklad diskusie o riešení vojny na Ukrajine, alebo o riešení problému Medveďa hnedého na Slovensku a rýchlo označujeme protivníka slovami ako “rusofil”, či “vojnoštváč”, alebo “zabijak”, či “slniečkár”. Neviem, prečo túto chybu robíme a ani ma to teraz nezaujíma. Môže však byť užitočné o nej vedieť podobne ako môže byť pre niekoho užitočné nezabúdať, že nemá piť mlieko, hoci nevie, či tým predchádza ťažkostiam spôsobeným laktózovou intoleranciou, alebo alergiou na kazeín.
Aby som túto chybu v úsudku objasnil, potrebujem chvíľu hovoriť o znalosti „našich“ hodnôt, o ochote obhajovať ich a tiež o predstave ako to robiť.
—
Hodnoty – a ktoré?
Keby ma ktosi vyzval, aby som vymenoval základné hodnoty našej spoločnosti / civilizačného okruhu, nevedel by som pohotovo odpovedať. Ale som si takmer istý, že ich v istom zmysle poznám. Takáto znalosť sa prejavuje schopnosťou odpovedať na otázky ako „Je vo všeobecnosti správne zabíjať ľudí?“
To, že dokážem odpovedať na takéto otázky – a teda, že viem hodnotovo usmerňovať svoje rozhodnutia – ešte nič nehovorí o tom, čo som za človeka. Dá sa argumentovať, že pre zabijaka, zlodeja, či podvodníka je poznanie hodnôt spoločnosti, v ktorej pôsobí, aspoň tak dôležité ako pre človeka, ktorý žije v súlade s týmito hodnotami.
—
Hodnoty a ochota ich obhajovať
Zaujímavejšou otázkou je, či je občan spoločnosti, ktorý jej fundamentálne hodnoty rozpoznáva, ochotný ich aj hájiť vlastným konaním. Pod hájením si nemusíme predstavovať žiadne dych vyrážajúce hrdinstvo, ale skôr konkrétny výraz každodenného a bežného života – ak učíme deti hovoriť pravdu, ak namietame, keď silnejší ubližuje slabšiemu, ak veríme, že človek je nositeľom neodcudziteľných ľudských práv a vo voľbách preferujeme strany, ktoré zdôrazňujú rovnosť občanov pred zákonom (či im to veríme, to je úplne iná vec), máme, podľa môjho porozumenia, ochotu a vôľu obhajovať hodnoty našej spoločnosti. Opakujem, pod obhajcami hodnôt spoločnosti nemám na mysli super-angažovaných bojovníkov, ale (dostatočnú masu) ľudí, ktorých vlastné očakávania a sklony sa prirodzene a bez väčšieho vedomého úsilia orientujú okolo oných hodnôt.
—
Hodnoty – ako ich nastoliť?
Prebrali sme otázku rozpoznania hodnôt a vôle v súlade s nimi konať. Predstavme si teraz nejakú bližšie nešpecifikovanú spoločenskú situáciu. K tomu pridajme dve osoby, ktoré majú dokonale rovnakú hodnotovú orientáciu (predpokladajme). Podľa oboch osôb sú ich hodnoty v tejto situácii málo zdôraznené. Otázka je, či je možné, aby sa tieto osoby nezhodli v návrhu riešenia nasledujúceho problému: ako vplývať na túto spoločenskú situáciu, aby v nej nastala zmena, v ktorej sú oné hodnoty výraznejšie reprezentované? Odpoveď je jednoduchá: samozrejme, že áno. Napríklad ak majú odlišný pohľad na príčiny aktuálneho stavu, alebo na praktické obmedzenia týkajúce sa nástrojov zmeny atď.
Analogický príklad z oblasti medicíny: dvaja lekári majú pacientku Alenku, ktorá má teplotu, kašeľ a pociťuje nevoľnosť. Obaja sledujú Alenkino zdravie (hodnota). Ak si jeden lekár myslí, že príčinou je prítomnosť vírusu, kým druhý je pevne presvedčený, že príčinou je bakteriálna infekcia, pravdepodobne navrhnú iné liečebné postupy. Z odlišnosti postupov liečby však nevyplýva, že by sa lekári nezhodli na tom, že (Alenkino) zdravie je dôležité. Na tom sa zhodnú. Len si inak vysvetľujú príčiny jej stavu.
Veľmi podobne je to neraz aj pri spoločenskej diskusii o riešení Ukrajiny. Jednotlivé strany diskusie (nie len) u nás inak chápu to, čo vojnu udržiava pri živote, odlišne rozumejú podmienkam, ktoré k nej viedli a takisto majú rôzne postoje k efektivite postupov riešenia situácie. Ale väčšina z nich sa zhoduje na hlavnom vinníkovi, obe chcú, aby sa životy nemarili a obávajú sa o našu vlastnú bezpečnosť atď.
A tiež podobne je to aj pri riešení súčasného problému medveďa hnedého. Dva hlavné tábory jednoducho inak chápu príčiny problému. Podľa jednej strany je príčinou ľudské správanie v prírode a v obydliach (nezodpovedné narábanie s odpadmi, prechádzky mimo vyznačených chodníkov a pod.). Podľa druhej strany je hlavnou príčinou premnoženie. Prvá strana navrhuje zmenu správania človeka, druhá znižovanie stavov. Obe sa však zhodujú na tom, že zabiť medveďa je nežiadúce a zhodujú sa aj na tom, že je ešte strašnejšie, ak medveď zabije človeka a človek potom musí zabiť toho medveďa, pretože je nebezpečný. Nie je tu hodnotová nezhoda, ale iné poznanie príčin situácie a z toho vyplývajúci rozdiel v návrhu nápravy.
Samozrejme netvrdím, že medzi nami nie sú ľudia, ktorí sa hodnotovo významne odchyľujú a ktorí sa z vlastných dôvodov prikláňajú k jednej, alebo k druhej zo spomínaných strán. Niektorí by naozaj chceli vidieť podriadené rasy, páliť vlajky a niektorí zase horúčkovito veria, že človek je baktéria / parazit na prírode a jeho poškodenie, či zníženie životnej úrovne, alebo nebodaj redukcia jeho stavov je žiadúca, pretože by to slúžilo k dobru toho, na čom naozaj záleží – a to je príroda.
Myslím, že tieto hlbšie hodnotové rozdiely stále patria extrémom, ktoré majú – napriek malej početnosti – pozoruhodnú schopnosť štruktúrovať verejný diskurz. A nemali by sme sa nechať zlákať k tomu, aby sme svoje spory viedli pod hlavičkami týchto extrémov. Mnoho zo sporov, ktoré sa falošne vedú ako hodnotové, sú v skutočnosti spory na rovine praktického rozhodovania a usudzovania. V skratke, neraz riešime to, ako sa dostať k tomu, na čom záleží a nie to na čom záleží.
—
Digitálny svet a digitálne ja
(Čítať iba na vlastné riziko)
Väčšina informácii, ktoré máme, pochádza z digitálneho sveta, zo sveta jednotiek a núl. A aj to, čo vidíme očami, veci, ktorých sa môžeme dotýkať a cítiť ich, hodnotíme cez prizmu informácií, ktoré sú z digitálneho sveta. Svet zmyslov je z tohto hľadiska ponorený do sveta mimo zmyslov.
Predstavme si tento digitálny svet ako množinu zrniečok kávy rovnomerne rozprestretých na nekonečnej bielej ploche. Z diaľky je vidieť, že na tejto ploche sa na mnohých miestach nachádzajú jedinečné zhluky kávových zrniečok. Sú to, okrem iného, digitálne ja používateľov internetu. Naše digitálne (online) ja nie je vo svojej podstate iné, ako algoritmus (napísaný človekom, či strojom), ktorý naňho v tomto svete vplýva; sú utvorené, takpovediac, z rovnakej látky – zrniečka medzi zrniečkami. Kým naše telesné ja šúcha nohy v prachu zeme, fúka mu vietor do tváre, vidí farby a cíti pachy, digitálne ja priamo interaguje len s vecami svojho vlastného druhu – s inými algoritmami, počítačovými kódmi.
Strašidelné otázky, ktoré mi teraz napadajú, sú – kto/čo môže zasahovať do kódu nášho digitálneho ja? Kto môže k nemu čosi pridať a čosi z neho ubrať? A ako takéto zásahy cítime? A sú tieto zásahy len zámerné, alebo aj náhodné?
—
Digitálny svet, žiadostivosť a kritické myslenie
Digitálny svet sa odlišuje od sveta zmyslov v miere, ktorú zatiaľ málo reflektujeme. Na rozdiel od sveta zmyslov sa digitálny svet plasticky a čarovne prispôsobuje tomu, kto po ňom kráča – a tým je v istom zmysle dokonca ešte zmyselnejší ako svet zmyslov. Ak v telesnom svete chytím kľučku od dverí ja, alebo to urobíš ty, na vnútornom vybavení miestnosti to nič nemení. No ak v digitálnom svete kliknem na odkaz stránky, jej vnútorné vybavenie – časti nábytku, ale aj okná, či únikové východy atď. – nebudú rovnaké, ako keď na ňu klikneš ty. Čím štruktúrovanejšie a čím podrobnejšie napísané je digitálne ja a čím lepší prístup k nemu je z iných častí internetu, tým intímnejší je spôsob, akým sa tento svet pred digitálnym ja roztvára, keď ním putuje.
Teraz, predpokladajme, že najsilnejším poslaním algoritmov, ktoré pre digitálne ja tkajú obsah digitálneho sveta, je vyjsť v ústrety žiadostivosti ja (v širokom zmysle) a uspokojovať ju. Ako sa potom v takomto svete dostane digitálne ja ku skúsenosti, ktorá by ho znepokojila a tým by ho priviedla ku kritickému prehodnoteniu jeho postojov a názorov?
—
Digitálny svet a aglomerácie
Niekto by mohol namietať: “Mne sa v mojom feed-e častokrát zobrazujú veci, s ktorými nesúhlasím, takže to, čo hovoríš, je úplná blbosť”. Na to by som odpovedal takto.
Online svet je rozdelený na – povedzme – časti / priestory. S niektorými z nich sme spätí tesnejšie, s niektorými vôbec. Podaktoré z týchto priestorov sú hodnotovo eticky, alebo morálnej ostro vymedzené. To znamená, že ich členovia pri určitých podnetoch charakteristicky prežívajú silné morálne pocity, napríklad pohoršenie, resentiment, či obdiv atď. Členstvo v takomto priestore si treba predstaviť, tak že jednotlivé časti štruktúry digitálneho ja sú napojené na algoritmy daného priestoru. Digitálne ja je teda do niektorých časti online sveta organicky vrastené. Takýto online priestor nemožno stotožniť napríklad s dennikom n, či s denníkom štandard, alebo s ľubovoľnými iným médiom. Tieto priestory sú skôr aglomeráciami stránok, portálov etc. Toto platí predovšetkým o eticky, či morálne (hodnotovo) nabitých aglomeráciách:
zastrešujú celistvú perspektívu ich členov;
mapa aglomerácií nekorešponduje s mapou miest, či štátov. Hranice aglomerácií sú vlastne úplne otvorené – s určitými výnimkami. Dá sa povedať, že tieto hranice sú skôr uzáverovou voči čomusi konkrétnemu;
prechod členov medzi aglomeráciami je zriedkavý a draho zaplatený. Aglomerácia nie je formálne určená, ani členstvo v nej. Je dynamická a premenlivá, takmer ako životná forma;
business je súčasťou aglomerácií, pretože je spoločensky angažovaný;
politici, prípadne politické strany môžu byť súčasťou aglomerácií;
aglomerácia má svoj sémantický rozmer / charakter.
AD1) Detské vedomie nemá ohraničenie. Nech by už vstúpilo do skúsenostného poľa dieťaťa čokoľvek – hoci by išlo aj o striktne dospelácku vec, ako je napríklad pištoľ – bolo by to stále vnímané z hľadiska dieťaťa. Analogicky aj členovia aglomerácií majú konkrétnu perspektívu, z ktorej hľadia na svet. A podobne ako v prípade dieťaťa, je táto perspektíva neohraničená. Patrí do nej všetko – blízke i vzdialené, minulé i budúce, známe i neznáme. A rovnako ju nemožno vymeniť za inú perspektívu, pretože táto perspektíva, to nie sú žiadne okuliare.
Sme schopní zohľadňovať, tolerovať, prípadne rešpektovať iba tie perspektívy, ktoré rozlišujeme. Môžeme napríklad chápať perspektívu suseda, kamaráta, veriaceho, šéfa, podriadeného aťď. Ale o perspektívach, ktoré súvisia s aglomeráciami bežne nevieme. Spolu s ich neohraničeným charakterom je to recept na absolútne odcudzenie sa s ľuďmi pochádzajúcich z iných aglomerácií. A najhoršie je to s aglomeráciami, ktoré sú eticky, či politicky hodnotovo silno zafarbené – všetko mimo tejto aglomerácie sa zdá byť ich členom nepochopiteľné, pomýlené, podozrivé, nepriateľské a nebezpečné.
AD2) Je jasné, že digitálne aglomerácie sa neviažu na miesto a nemožno ich zakresliť do mapy tak, ako sú v nej vyznačené hranice štátov. Keby sme ich chceli zakresliť prostredníctvom miesta, na ktorom sa práve zdržujú telá ľudských členov, zistili by sme, že vedú naprieč hranicami štátov, alebo nadnárodných spoločenstiev a že ich hranice sú neostré (vzhľadom na pohyb ich členov). To vysvetľuje, prečo sú si aj občania jednej spoločnosti (legislatívneho celku s konkrétnym kultúrnym dedičstvom) tak zásadne odcudzení. Napriek rovnakému pôvodu, jazyku, podobnému vzdelaniu, historickej skúsenosti atď. sú ich digitálne ja na úplne iných mapách.
Je treba povedať, že aglomerácia je v istom zmysle maximálne otvorená. Aglomerácia je esenciálne expanzívna, má mocenské gravitovanie. Jej snahou je asociovať aj inak neutrálne elementy s vlastným ideologickým poslaním. Aglomerácia "robí" sústavný nábor členov. Jej hranice sú uzatvorené najmä voči iným eticky, či morálne (hodnotovo) nabitým aglomeráciám a tomu, čo sa s nimi asociuje.
AD3) O tomto bode nechcem veľa písať. Zaujímavý článoček, ktorý sa toho týka, napísal Petr Špecián (The Myth of the Victim Public. Democracy contra Disinformation). Rád by som však pri tomto bode upozornil na príklad postu od Mareka Vagoviča pre Rytmusa, ktorý je čímsi medzi hrozbou a rozlúčkou. Vagovič v ňom hovorí o „brehu na druhej strane” a výhražne píše o tom, že „verejne angažovaní ľudia …“ by mali „ … počítať s následkami , keď spravia chybu“. V mojom chápaní tu Vagovič vlastne vysiela silný signál do spoločnosti a tiež Rytmusovi, že hranice aglomerácie, ktorá ho zatiaľ prijíma – a ktorá ho živí, podporuje etc. – sa mu možno uzatvoria, pretože Rytmus sa neudržateľne asocioval s druhou stranou. (S ktorou?!)
AD4) Business by mohol byť tým neutrálnym hráčom, pretože v ňom ide o obchod a peniaze. Ale tak to nie je a dnes patrí k dobrým spôsobom, aby sa firma hodnotovo vymedzila o ukázala kam (rozumej do ktorej aglomerácie, respektíve, do ktorej štvrte v nej) patrí. Business sféra bola a je v tvarovaní a udržiavaní hraníc asi najväčšej aglomerácie tou najorganizovanejšou silou, ktorá mala v minulých rokoch kľúčový vplyv na to, kadiaľ sa viedla čiara medzi vyhostenými a nevítanými a tými, ktorí mohli ostať v klube tých dobrých.
AD5) Samozrejme, aj politici a politické strany môžu patriť do aglomerácií. Ich záväzky a príslušnosť tým pádom súvisia s vnútornými záležitosťami komunity (aglomerácie, alebo jej mestskej časti, či štvrte), ktorá nie je dobre popísaná a známa. To čiastočne vysvetľuje odcudzenie politikov (a elít všeobecne) od zvyšku spoločnosti a ich občasnú autentickú neschopnosť pochopiť ju.
Tu je príklad slov, ktorý túto priepastnú vzdialenosť dokumentujú. Autorka citátu podľa mňa danej chvíli autenticky v nerozumela konaniu skupiny, ktorej motiváciu opísala takto:
“Predstavujú si, že Slovensko je niekde inde, než je. To znamená, že si ho predstavujú ako ako takú, až by som povedala, prepáčte to slovo, bandu nenávistných ľudí. Nenávistných, vykrikujúcich, ktorí neznášajú našu pani prezidentku a neznášajú a chcú, alebo nevieme, čo chcú. Len vieme, čo nechcú a nechcú, aby sme mali dobrú justíciu, aby sme mali spravodlivú justíciu, aby sme boli skutočne európskou normálnou demokraciou atď.”
Kto tieto slová číta s odstupom, podľa mňa musí chápať, že toto nemôže byť pravdivý popis – veď ktože by už len chcel žiť medzi bandou nenávistných ľudí a ešte s nespravodlivou justíciou? Ale z perspektívy mienkotvorného člena (hodnotovo nabitej) aglomerácie môže byť aj takýto pohľad na "tých druhých” to najbližšie možné pochopenie, ktoré navyše plní aj tú funkciu, že prispieva k posilneniu hraníc a opevnení aglomerácie.
AD6) Online svet je zložený z údajov, informácií. Aglomerácie sú v istom zmysle sémanticky definované. Sú informácie, ktoré aglomerácia vypudí. A sú také slová a vety, ktoré síce prenikajú z iných aglomerácií, ale ich význam je po vstupe do aglomerácie kontextualizovaný, posunutý a zmenený spôsobom, ktorý zachováva jej vnútornú konzistenciu a buď nenarúša, alebo skôr posilňuje emotívny náboj morálnych postojov jej členov. Tento posledný odstavček vysvetľuje, ako je možné, že niekedy vidíme vo verejných diskusiách ľudí, ktorých slová akoby k sebe neprechádzali.
Je mnoho ďalších otázok, ktoré sa dajú v súvislosti s aglomeráciami rozoberať. Ale nateraz som chcel len naznačiť tie aspekty digitálneho sveta, ktoré súvisia s trhlinami v medziľudských a spoločenských vzťahoch. Aj tak neviem, či to všetko nebola len číra halucinácia...
—
Záver a poučenie
V prvom rade sa vôbec necítim na to, aby som tu dával nejaké poučenia. Ale to, ktoré tu vyslovím, je tak všedné, že sa asi dá považovať len za pripomenutie. Navyše, toto pripomenutie dáva zmysel. A napokon, čitateľ si povie, či aj on veci rozumie tak ako ja.
Poučenie: Buďme na seba milí. Teraz, toto mi znie tak lacno, až sa mi z toho zdvíha žalúdok. Ale dáva to zmysel. Byť slušní môžeme byť bez toho, aby sme druhým venovali nejakú osobitú pozornosť. Ale kto chce byť k niekomu milý, musí byť k nemu vnímavý a pozorný. Nedá sa byť milý a zároveň v druhom nerozpoznať osobu s vlastnými pocitmi, starosťami, obavami, potrebami. V skrate, ak si stanovíme cieľ, že budeme v interakciách s ostatnými ľuďmi čo najmilší, tak na ceste k tomuto cieľu pozbierame presne tie veci, ktorých absencia dnes charakterizuje ľudské vzťahy plné odcudzenia, odporu a vzájomného opovrhovania. Milý prístup rovnako charakterizuje povrchné, aj hlbšie vzťahy. Milý človek sa nemusí starať do záležitostí iných, ani byť vtieravý. Milý človek chodí po svete s dobrou vôľou.
Samozrejme, nemám na mysli to, že budeme milí len k ľuďom „z nášho brehu“. Ak napríklad uvidím osobu na kolieskových korčuliach ako spadla na zem, tak jej podám ruku a opýtam si, či je v poriadku a či môžem pre ňu čokoľvek urobiť. A to aj v prípade, keď si uvedomím, že ide o Blahu. Alebo o Korčoka. Alebo o Harabina. Alebo o Kovačič-Hanzelovú. To je úplne jedno. Občianska angažovanosť by nemala byť založená na zbytočnej hrubosti, zlomyseľnosti a krutej necitlivosti.
Uvedené poučenie má aj druhú časť: Ak nie je možné byť k niekomu milý, obmedzujme interakciu na nevyhnutné minimum. Ak je nejaká osoba hrubá a vulgárna, nemá zmysel byť k nej obzvlášť milý. Ale v takom prípade môžem z interakcie vycúvať čo najskôr. Veď na čo by som zostával tam, kde nemôžem prejaviť dobrú vôľu, ani uskutočniť dobré zámery?
