Dnes skoro ráno som svojej malej dcére pustil rozprávku na tablete. Po krátkej chvíli označila jednu postvavu slovom ”devočka”. Chvíľu som na ňu prekvapene hľadel. Potom som ju schytil a nadšene niekoľko krát vyhodil vysoko do vzduchu, Nečakala to.
V poslednej dobe sa moja nálada zhoršovala. Súvisí to, samozrejme, s voľbami. Človek neraz zvažuje medzi dobrým svedomím a medzi tým, čo chce, alebo čo je pre neho užitočné. Aj ja som sa takto pozeral na našu politickú ponuku. No rozhodnutie stále nie a nie prísť.
Asi preto som začal byť nepríjemný. Nezdravím susedov. Neodpovedám na volania priateľov. Ak sa už musím aj na niekoho usmiať, tak vždy len falošne. Na ženu a deti buď kričím, alebo si ich nevšímam. Spoza závesu okna v obývačke sledujem ľudí vonku a s odporom na nich hľadievam.
Bývame na prvom poschodí a z balkóna máme výhľad na korzo. Včera som videl, ako tam jednej staršej pani vypadla peňaženka. Nezavolal som ju. Mlčky som sa pozeral, ako mizne za rohom. S uspokojením som si predstavil sklamané tváre jej vnúčat, keď zistia, že im neprinesla sľúbené nanuky.
Chvíľu na to sa tam objavilo akési odporné indivíduum. Peňaženku si drzo poprezeralo, vybralo jej obsah a zvyšok hodilo do neďalekého kvetinového záhonu. Keď som videl, koľko šušťavých papierkov sa mihlo v tých špinavých rukách, prepadla ma ľútosť – keby som si bol švihol, mohol som ich mať vo vrecku ja. A čo keby ma ktosi pritom uvidel? Hmmm. Kašlať na tie prachy! Nech sa nimi ten smrad aj udávi!
Teraz sa cítim skvelo. Konečne. Akoby som omľadol o 20 rokov. Poskakujem si a popiskujem. Žena na mňa podchvíľou úchytkom pozerá, akoby sa obávala, že som sa už načisto zbláznil. Ale ja viem čo robím.
Budem sa učiť ruštinu. Môj bývalý pedagóg, nech mu je zem ľahká, mi vždy opakoval: “Buď pripravený! Vetri ako pes! Vyčmuchaj čo sa blíži a zariaď sa!”
Prichádzam k zrkadlu. Vidím v ňom strapanú hlavu. Z bledej tváre na mňa hľadí pár krvou podliatych očí. Priznám sa, v živote sa mi neveľmi darilo. Vždy so mnou nakoniec niekto poriadne vyzametal. Naposledy na mňa šéf tak nahučal, až som sa pred ostatnými od hanby takmer pod zem prepadol. Ale ja viem, že niečo vo mne je, vždy som to vedel. A raz im to všetkým pekne vytmavím.
Ako tak na seba hľadím, predstavujem si, že som oblečený do vojenskej uniformy. Zatiahnem brucho, vypnem hruď, zamračím sa. Budem pripravený. Zoženiem si ruskú vlajku a vyvesím ju do okna. A hoci aj v deň volieb. Po nich by to predsa mohlo vyzerať ako zbabelosť...
V tom mnou zalomcuje pochybnosť. Uhýbam pohľadom, zvesím ramená:
Čo ak vyhrá druhá strana? Čo potom so mnou urobia za to, že som mal na balkóne vycapenú cudziu vlajku? Že som tu pobehoval s ruskými knihami? A na čo sa potom vôbec budem učiť po rusky?
Nuž…, pochybnosť sa zo mňa pomaly začne vytrácať, … v takom prípade… premýšľam a na tvári sa mi objaví náznak úsmevu, … v takom prípade sme predsa v liberálnej demokracii! A čo koho potom, čo si obliekam, alebo vešiam na svojom balkóne!
Vystriem sa a bez zaváhania pozriem priamo do zrkadla. Z dôstojnej tváre na mňa hľadia tvrdé oči naplnené uzavretou hrdosťou. A ruština? Ha! Tá sa predsa zíde, nech to tam už dopadne tak či onak.
Beriem stoličku ku skrini a postavím sa na ňu. Dúfam, že tam ešte je. Na slepo hmatám v temnej skrinke až kým v dlani nezacítim známy chlad oblého skla. S novým nákladom zostúpim a vyrážam na balkón. Cestou vezmem zo stola aj pohár kávy. Na ženu ešte stihnem vyšteknúť – tentokrát však predsa len trošku milšie – že je studená. Na balkóne otvorím sklenenú fľašku vodky, pričuchnem k nej a s miernym zaváhaním trochu prilejem do kávy.
Zdvihnem zrak v ústrety vychádzajúcemu slnku. Zalieva ma pocit úľavy a šťastia. Je krásne ráno.
Odpijem si z kávy. Ach, je to hnus. Nuž čo, treba si zvykať. Strasiem sa.
S nádejou hľadím vdiaľ.
A už viem, komu dám svoj hlas.
Prikladám pohár k perám a znovu si odpíjam. Asi mi to začína chutiť.
Ваше здоровье!
