Denis má rád život a zmrzlinu. Vyrastal v priemerne vynikajúco zarábajúcej rodine a mal všetko, čo chcel. Nový bicykel na Vianoce v marci, playstation na trináste narodeniny rok po predu, zmrzlinu dvakrát denne. O desiatej a pol štvrtej. Cez weekandy s ním chodil tato Tibor a keď boli rodičia na služobnej ceste v spálni a on nemals kým ísť, šiel k starým rodičom a tí s ním vždy veľmi radi prekonali trojminútovú cestu cez cestu do zmrzlinárne. Ale dnes nie. Dnes Denis zostal nehybne stáť pred telefónnym automatom, pretože zistil, že rodičia sú na služobnej ceste, starým rodičom sa pokúšal dovolať, no nikto nebral. Už skúšal aj bratrancov a sesternice, no všetci boli nedostihnuteľní. Denis má problém. Veľký ako štvoritá pistáciová. A ešte k tomu s citrónovou polevou. Ani susedia nie sú doma. Pes mu neodpovedá a Denis stráca nádej v zmrzlinu a dôveru k životu. V tom mu na mysel prišla najneočakávanejšia myšlienka, akú dvanásťročný chlapec môže najmenej očakávať. Pôjde sám. Brázdi cestu dolu schodmi, zdravý starú pani, čo býva o poschodie nižšie, na trojke skoro zhodí uja na vozíku, cez druhé prelertí ako raketa a na poslednom schode pred prízemím sa potkne, narazí tvárou do výťahu a rozbije si nos. Plus vzlomený zub. Utrie si slzy. Ale je predsa odhodlaný ísť za svojím cieľom. Denis sa nevzdáva. Už čaká na prechode pre chodcov s varovnou tabuľkou „Pozor!Deti.“ Zelená. Smelo vykračuje, kráča tri minúty a zastane. Stojí. Hľadí smerom k nebu a obdivuje cukríkový nápis „Zmrzlináreň“. S otvorenými ústami slintá, krvavé zakrvavené kvapky dopadajú na chodník pred zmrzlinárňou. Precitol. Pozbieral svoje najtajnejšie chute, pre dvanásťročného chlapca hora zmrzliny a vyššie vreckové a ešte viacej zmrzliny a otvoril dvere na studenom kráľovstve. Zvonček nežne zacinkal a Denis vie, že je na správnom mieste. Dáva si trojitú čučoriedkovú s dvojitou dávkou vanilkovej polevy. Mince z rozbitého prasiatka pokladá na pult pred pani predavačku a so žiarou v očiach vychádza na ulicu. Všetko stíchlo, len tichý, vzdialený zvuk klaxónu znie v Denisivych zašpicatených ušiach. Pozerá sa. Ticho a nevinne tam na ulici stojí a uprene sa díva na dianie a ruch, ktorý nepočuje iba vidí a cíti benzín. Hluk ulice narastá a Denisovi hučí v ušiach. Pozrie sa na prázdny kornútok, na tenisky zabrindané zmrzlinou a do rozkroku. Pocikal sa. Ako malé decko. Denis plače. Sadá si do rozfľasknutej zmrzliny a plače a zľahka premýšľa a vnútromyselne diskutuje sám so sebou, ako len dvanásťročný chlapec môže. V hlave výkričník a dopravná značka „Vjazd zakázaný“ – zmrzlinu už v živote nechce vidieť. Nikdy.
Rodičia sa vrátili zo služobnej cesty a mama Denisa hneď vyzvala na zmrzlinu. Denis po nej hodil všetko, čo mu prišlo pod ruku. Rodičia týždeň nič nechápali. Pochopili až keď prišiel list.
„Vážený rodičia. Vaše dieťa sa nachádzalo minulý piatok, t.j. 22.augusta v zmrzlinárni oproti Vášmu bydlisku. Kúpilo si trojitú čučoriedkovú zmrzlinu, vyšlo na ulicu a tým spôsobilo dopravnú nehodu, pretože vodič dodávky, ktorý vošiel do protismeru jazdy sa už piaty rok pokúša vyliečiť zo závislosti na čučoriedkovej zmrzline. Týmto Vás žiadame, aby ste sa dostavili do sídla policajného zboru a uhradili škodu Vašim synomspôsobenú...“
Denis má dvadsať a má strašnú chuť na zmrzlinu. Cestou zo školy skočí na zmrzku v mestskej zmrzlinárni. Dá si dvojitú čučoriedkovú s vanilkovou polevou, sadne si k poslednému stolu, otočí sa tvárou k stene a spapá zmrzlinu do dvoch minút. Už sa bude chystať opustiť miesto činu, keď ho zastavý predavačka. „Ten Fiat, čo pred chvíľou stál cez ulicu bol váš???“
Denis sa usmial. Žiaril ako slniečko. Patril mu svet...
