To pekne zašteklí. Bude počuť nádherné vŕzganie čepele mojej tridsiatky rybičky o pekné a zdravé, vápnikom nabité rebrá šestnásť a dvanásť. Aj stavec tam pridá svoj vokál v poslednej sekunde. Pätnásty. Miechu neporuším, veď ho chcem zabiť, nie z neho urobiť mrzáka. Bude možno aj trošku skučať, že to bolí, ale keďže moje sluchové orgány sú na tom po včerajšej noci biednejšie ako Nagasaki, nedávam šancu zachyteniu jeho frekvencie a vlnovej dĺžky. Ale určite bude pišťať niekde medzi cé dva a gis dva, možno ešte vyššie, ak nebude mať zhodou náhod nejakú hlasovú indispozíciu. Ak ju mať bude, bohužiaľ foniatrovi už zájsť určite nestihne. Práve zisťujem, že má aj sestru. Pekná dvadsiatka, prsia dvojky, dlhé hnedé vlasy, oči do neba volajúce po hriechu a zamatové pery, až tak veľmi neodolateľné, že premýšľam nad jeho samovraždou. Bolo by to pre mňa ešte výhodnejšie. A pre neho vlastne tiež. Niečo by si urobil, podľa vlastnej chuti a uváženia, nemusel by tak trpieť a ja by som sa zatiaľ neodkladne venoval jeho krajšej súrodenkyni. Jeho sestra raz bude slávna, bohatá a právom namyslená, ale kým sa to stane, veľmi rád by som jej prevetral vnútorné obvody. A to najradšej tak, že by prvý a posledný krát úplne skratovali, až by v celom meste vyplo prúd. Buď prúd vody, alebo elektriky. To je v prapodstate jedno. Ja študujem školu života a ulice, ona právo. Myslím, že by nám to aj do budúcnosti mohlo niečo priniesť. Veď sme si takí podobní. Len ten jej brat ma stále serie. Keby nebolo jeho, mohol som sa slniť niekde v Karibiku a dávať si Capa Negru s ľadom a olivami priamo z bruška jeho sestry. Keby tá vedela, aký má v sebe potenciál, a aký by bol môj potenciál v nej! Ešte stále bohužiaľ v úzadí mojej málochápajúcej mysle riešim vážny problém s tým jej bratom. Prečo je taký kokot? To sa neuvedomuje, že mi ničí moje plány? Už aby bol mŕtvy!
Už je konečne polnoc, čiže počiatočná fáza dňa „D". Začínam sa cítiť šťastnejší a prirodzenejší. Tlak sa mi ustaľuje, srdiečko bije pravidelne, vidím lepšie, počujem už aspoň stodva decibelový úder kladivom, a cítim vôňu zamrznutých bezdomovcov. Veď aj to sú len ľudia. A niekedy bohatší ako všetci miliardári dokopy. Len keby si, kurva, vedeli lepšie zariadiť ten život. Ja som tiež od toho nemal ďaleko. Ale mal som čistú hlavu, prestal som fetovať, začal som pracovať na hlavnom deji svojho budúceho žitia a prišlo to totálne samo. Ako keď príde smrť stosedem ročnej stareny. Teraz mám aj to čo chcem, aj to čo potrebujem, aj to, čo musím mať. Čiže zmysel pre presnosť a opatrnosť. Nikdy nevraždím cez deň, nevraždím odzadu, nevraždím susedov a seba. Inak žijem vyrovnaným životom. Len ten mladý ma stále serie. Prečo musel pripadnúť práve mne? Kokot sprostý. Ale tá jeho sestra...
V tú noc som zaspal až niečo po tretej. Budík mi ráno zazvonil a ja som ho z poľahčujúcimi okolnosťami - bolenie zubu zabil. Deň sa začal úplne na chuja, ale poradil som si a pred večerom o pol jedenástej doobeda som si ešte stihol zájsť rodinnému zubárovi. Som sirota. Vyvŕtal mi zub, aj ja som mu potom vyvŕtal nejaké orgány, proste sme si boli kvit, ale musel som si vziať zubnú kartu. Už bol čas zmeniť zubára. Dve hodiny som blúdil mestom a premýšľal nad úplne nezmyselnými kravinami ako napríklad, prečo rozmýšľam, čím a prečo práve ja som taký človek, že musím blúdiť mestom s rozvŕtaným zubom a hneď si aj odpovedám, že lebo som vymletý. Tieto myšlienky sa mi vtedy preháňali hlavou ako olovené guľky z deviny bez tlmiča. Rany jak sviňa! Čas ubiehal pomaly, ale vedel som, že to príde presne načas a bez meškania. Už sa blížila osudná hodina, minúty ubiehali ako postrelené kone pred utratením a ja som sa už len pohadzoval po ceste a dúfal, že to naozaj zvládne sám a ja sa povenujem tej jeho sestričke. Vtedy som sa prvýkrát prežehnal a prehovoril k Bohu. Dovtedy bol môj život iný. A zrazu teraz, kôly jeho sestre, som normálne začal premýšľať nad vecami ako sú život a smrť a podobné klamstvá. Trápil som sa a to všetko iba kôly nej. A vtedy mi z toho vyplynulo, že ja v podstate nemusím zabíjať jeho, keďže mi nič neurobil, ale môžem zabiť ju ako odstrašujúci príklad. A bolo to skoro vyriešené. Ale nechcel som aby príliš trpela, takže tie nádherne opisované zvuky škrtáme, rebrá a stavec tiež, urobíme to spoľahlivo, presne a bezbolestne. Ale najskôr jej odrežem bradavku pravého prsníka. Takže trošku bolesti tam bude. Nie som úchylný, a plne si to uvedomujem. Len som tak stál, pohodený v dejisku osudu a čakal. A dočkal som sa. Dve postavy kráčali zo začiatku mosta mojim smerom a boli to práve tí moji drahí súrodenci. V napínavej debate o včerajšom inceste (fakt som psychicky v pohode!) sa na seba usmievali až tak srdcervúco, že som nemohol ďalej čakať a moja malá rybička zaplávala presne medzi dva chutné plody Evinej záhrady a napila sa schuti sladkého nektáru tečúceho vodopádom na studený, nepochopitelne sklamaný chodník. Ani som nestihol podať ruku jej bratovi a zagratulovať k úprimne príjemnej sústrasti a už som si letel dolu mostom...
Ubehla dlhá doba od pádu. Padla aj veľká ríša, aj malá nepodstatná Barbarossa, aj ja. Všetko v podstate padlo, len moja minulosť nie. Tá ešte stále žije so mnou. Teda, ani vlastne moc nežijeme, iba tak, okrajovo, posmrtne..
Ale veď každý dobre vie, že po smrti už nie je nič. Len ja si myslím niečo iné.
Po smrti je všetko...
