Je trištvrte na osem ráno a Emil letí ako šíp do svojej triedy. Väčšinou chodí presne, no dnes sa deň začal nejako čudne. Ráno sa omylom napil zo skysnutého mlieka, na záchode našiel posledný kúsok toaletného papiera, cesta bola mokrá a natieklo mu do topánok. Takéto dni bude neskôr Emil označovať ako „Deň blbec". Prišiel ešte pred triednou, takže nebolo zaucho ani poznámka v žiackej knižke o neskorom príchode. Dnes má šťastie. Šťastie v nešťastí.
Matematika ubehla rýchlo - prvé ranné hodiny sú vždy novým štartom a pekným začiatkom dňa. Neskôr sa napätie, nervozite a unudenosť stupňujú. Veľká prestávka dáva znamenie, že je čas desiaty a treba svoju telesnú schránku presunúť do školskej jedálne, kde je dnes obľúbená pochúťka - krupicová kaša. Mlsne oblizuje lyžičku, dokonca ani nestíha viesť a vnímať dialógy spolusediacich spolužiakov, ktorí len rozmazávajú kašovitú konzistenciu po taniery akoby chceli nasledovať Moneta. Hotové umelecké diela!
Odzvonilo a žalúdok Emilovi dáva znamenie, že pravidelnú rannú stolicu nie je dobré zanedbávať. Hrubé črevo mu pracuje ako závodný stroj v Tatrovke. Chcíľu stojí pred triedou a premýšla, či má podstúpiť to riziko a navštíviť nevábne sociálne zariadenie základnej školy. Vydrží! Emil sa odhodlal a energicky vstupuje do triedy. Začína sa prvá hodina dvojhodinovky výtvarnej výchovy. Emil sedí. V tomto momente neobvykle ticho s čudným úškľabkom na malej, detskej tvári. V mysli sa mu prehráva videozáznam na VHS páske mozgu, že tretiaci by sa už mohli prekonať a začať chodiť na socialistickú toaletu pripomínajúcu skôr plechovú búdu na náradie. Film sa zastavil a Emil už len sedí. Už sa neksichtí, nepremýšľa, nemaľuje, dokonca by si v tejto chvíli prial okamžitú smrť. Pustil to. Preklína kyslé mlieko, preklína toaletný papier a preklína krupicovú kašu a výtvarnú výchovu. Preklína aj školu. Ani najväčší pesimista by nedokázal v priebehu minúty v sebe nazhromaždiť toľko negatívnej energie ako teraz Emil. Mal by sa stať vodcom negáčov.
V polopredklone s chôdzou pomalou ako pentium stotridsaťtri sa blíži k predným laviciam a prosí triednu o povolenie ísť na záchod. Tiahne sa školskou chodbou a najpomalšie slimáky sveta ho pritom obiehajú a ukazujú fuckera na rozlúčku.
V hlave mu beží ďalší širokouhlý film z videorekordéra. Je ráno, on veselo tlačí na záchode svojich malých potápačov a v škole je vyškerený cez pol tváre, pretože na výtvarnej namaľoval bezkonkurenčný obraz.
Realita na seba nenechá dlho čakať. Je obklopený štyrmi stenami plechovej búdy na náradie označovanej nula nula a sťahuje si nohavice. Myšlienky sa valia ako šprintér dráhou a nedajú sa zastaviť. Nemajú cieľ. Budú bežať dookola ako rybička v okrúhlom akváriu. Kúskami papiera sa snaží dostať črevnú paseku preč. Na nešťastie ho nepokrstili Azurit ani Palmexman, takže nemá na výber - musí sa vrátiť, ospravedlniť sa a ísť sa prebaliť domov.
Otvára dvere s trasúcimi sa rukami, ktoré by mu nezávidel ani najväčší parkinsoňák a sklopenými očami vstupuje na obetné miesto, miesto činu. Na koži cíti každé jedno oko spolužiakov. Na stoličku mu šikovne nahádzali toaletný papier poloudusení spolužiaci a trápnosť situácie a jeho hanby presahuje Anapurnu. Všade je cítiť. Keby sa niekto v tej chvíli nelogicky spýtal, ako vyzerá smrad, všetci by stopercentne ukázali na Emila. Pani učiteľka priliala do ohňa hektoliter benzínu zo Slovnaftu a na celú triedu hlesla pohoršene:
- Toto sa nepatrí! Bež domov sa osprchovať a potom sa vráť.
Všetky ústa sa pootvárali do obrovských smiechom a škodoradosťou preplnených úsmevov a Emil si uvedomil, že dnes zomrela jeho školská existencia.
Celých nasledujúcich sedem rokov bol Emil dôvodom výsmechu. Spolužiačky od neho odskakovali ako cigáni od roboty a spolužiaci chodili s dvojmetrovým odstupom. Dievčatá výskali, kričali, vymieňali si úšklabky a robili si srandu ako na prvého apríla. Emil bol pre celú triedu posero. A práve táto udalosť Emilove vnútro zmenila natoľko, že v nasledujúcich rokoch ju nevedomky využíval vo svoj prospech, Nehambil sa. Už nikdy a za nič. Hral na klavír, písal básne a zúčastňoval sa kultúrnych podujatí školy, kde ho pohľady žiakov a ich postlesk robili šťastným. Svojich spolužiakov a ich výsmech už bral ako súčasť školského života, bez ktorej by sa už možno ani necítil sám sebou. Človeku niekedy pomôže aj obyčajné hovno.
Dnes má Emil dvadsaťtri a s úsmevom na tvári spomína na dobu, kedy sa preháňal cez prestávky po základnej škole. Ako ho školník ťahal za uši, ako dostal pár faciek od triednej, ako sa pokakal v tretej triede cez výtvarnú výchovu. Aj vďaka tomu je dnes silný. Terminátora by dal ľavačku. Svojim spolužiakom ich správanie a obmedzenosť odpustil už dávno - ešte v priebehu rokov na základnej škole, čím väčší podiel viny im odpustil, tým sa cítil slobodnejší a rástol až do výšky Golema. Len namiesto hliny a guľôčky má tornáda myšlienok, ktoré robia jeho život krásnym. Raz príde deň, keď za to svojím spolužiakom s úprimnosťou v očiach poďakuje...
P.S.: Bolo pár výnimiek, ktoré s Emilom súcítili a nevadilo im to, čo sa stalo. Aj týmto ľudkom patrí veľká vďaka :-)
