Kôn bol v tom čase nielen nositeľom praktickosti, ale prezrádzal i vkus či majetok jazdca . Kôn bol vtedy tým, čím je dnes auto. Stredovekí rytieri vlastnili ako dnešní veľkopodnikatelia viac štvornohých tátošov. Mali svojho vojnového koňa, schopného niesť v sedle okrem hmotnosti jazdca i ďalších 120 kilogramov bojového výstroja, potom stál v maštali jazdecký kôn na voľný čas a ďalší slúžil na nosenie osobného majetku. A podaktorí vlastnili i výstavné kone určené predovšetkým na prehliadky.
Dokážem si predstaviť debatu mužov v stredovekom hostinci popíjajúcich medovinu o tátošovi, patriacemu bohatému hosťovi hodujúcemu pri susednom stole, ako chvália jeho postavu, šľachovité končatiny, výdrž, poprípade rýchlosť jeho cvalu. Informácie o parametroch si iba vymýšľali, nejestvovalo odborné porovnanie o akcelerácii, o zdvihovom objeme, maximálnom krútiacom momente, či dokonca spotrebe ovsa. Na pretras neprišiel ani rázvor, kubatúra či možnosti prídavných technických zázrakov, dopľňajúcich komfort v sedle.
Nuž jednoducho stredovek...
To, čo dnes vnímame ako samozrejmosť, je podľa môjho názoru úchylka. Príliš veľa sa zaoberáme predmetom, ktorý nemá slúžiť ničomu inému, len premiestňovaniu sa z bodu A do bodu B. Po prvý raz som sa stretol s týmto celkom nezdravým fenoménom pred mnohými rokmi. Moja finančná situácia mi nedovoľovala pomýšľať na kúpu nového auta a tak som stál pred maličkým fiatom päťsto, ktorého tachometer ako aj stav karosérie prezrádzali, že už má svoje najlepšie roky za sebou. Jeho majiteľ nenaštartoval motor, ale zapol rádio. Bol prezieravý, pretože tušil, že vzduchom chladený hlučný motor i tak prehluší melódiu z nekvalitného jediného reproduktora, schovaného kdesi v útrobách „limuzíny“. Mal som na výber. Buď budem počuť hudbu, alebo sa povozím. Kombinácia oboch neprichádzala do úvahy a majiteľ talianskej „mršiny“ veril viac rádiu ako motoru.
A prešli desaťročia. Naše nároky v tejto oblasti sú naprosto neúmerné reálnym potrebám vecičky, ktorá má slúžiť iba tomu, aby ma premiestnila. Pokladám túto celú hystériu okolo automobilov za chorobu doby, v ktorej žijeme. V televízii sledujeme relácie, ktoré veľmi odborne, ale i s dávkou kvetnatosti, prislúchajúcej skôr oblasti erotike, popisujú štyri kolesá, tri pedále a jeden volant. Medzi týždenníkmi, mesačníkmi /čoskoro azda aj denníkmi/ nájdeme tituly, ktoré sa zaoberajú výlučne automobilom. Ľudia, venujúci sa tomuto fenoménu doby používajú slovník, ktorému vôbec nerozumiem. Facelift, LED, roadstar, board kamera,diodové svetlomety,liatinové kolesá, turbodúchadlo, 4x4, park asistent a ďalšie desiatky technických novotvarov by ma mohli obohatiť, keby som bol čo len trochu technicky zdatný. Keď sme už pri tom slove – obohatiť – na túto stránku mince sa spoliehajú nielen výrobcovia, ale celé štáty, Slovensko nevynímajúc. Ba naopak, tak ako jestvujú v ríši „pegasov“ arabské či anglické plnokrvníky, nájdeme medzi nimi i slovenského teplokrvníka. Rád by som navrhol slovenskej vláde, chváliacej sa, že sme pokiaľ sa týka výroby automobilov na hlavu svetovou veľmocou, aby sme sa stali slovenskou automobilovou republikou., to by mohol byť aj jej názov. Skratka SAR. Ak sa náhodou automobilový priemysel ocitne v kríze, Slovenská republika sa dostane do bankrotu a celá plejáda politikov, ktorá preferovala výlučnosť jednej priemyselnej oblasti na úkor všetkých ostatných, sa ocitne na ulici. Perspektíva, hodná snov.
A vôbec, celú tú mašinériu okolo áut považujem za jeden veľký švindeľ. Keď silikónová krasavica odhŕňa plachtu nového typu auta na ženevskom autosaĺone, komentátor – odborník sa nadchýňa skutočnosťou, že auto sa oproti minulému typu zväčšilo o štyri milimetre, čo prináša jednak nesmierny prínos v pohodlnosti pre pasažiera na zadnom sedadle a zároveň aj prirodzene vyššiu cenu. Veľmi ma poteší aj informácia, že až doposiaľ starostlivo pred očami zvedavcov schovávaný nováčik na našich cestách má akceleráciu o dve desatiny sekundy lepšiu ako jeho predchodca. Tento minimálny časový rozdiel ma stojí dvetisíc EUR.
Z auta sa stáva technický zázrak. Skúsenému vodičovi ponúka predajca automatický parkovací systém, automatické brzdenie, sedadlá, ktorých pohyb kopíruje cestu, GPS, dotykový displej, dokonca televízor, bluetooth, nemyslí však na to, že má pred sebou azda zákazníka, ktorému robí doma problém zapnúť práčku. Poznám vodičov, ktorých náš moderný tátoš stál vďaka týmto prvkom dvojnásobok ceny „holého“ auta, no majú pritom problém s koordináciou hodenia jednotky a ručnej brzdy, aby sa nezosypali z kopca, na ktorom stoja. Nemusím azda zdôrazňovať, že tieto komponenty sa síce v kabíne jeho auta nachádzajú, ibaže ich nikdy nepoužije.
A je tu ešte jeden prvok – veľkosť auta. Arabské príslovie, že najkrajší pohľad sa naskytne človeku z chrbta koňa naznačuje, že krása výhľadu na svet je azda iná v prípade islandského koňa a z chrbta shirského koňa, vyznačujúcim sa rekordným rastom. Všimol som si zákonitosť, ktorej logike vôbec nerozumiem. Spozorovali ste, že tie najväčšie autá riadia spravidla postavou najmä maličké ženy? Niekedy mám obavu, že za volantom nesedí nikto. Pochybujem, že tieto vodičky vidia kde majú predné blatníky. Je pravdou, že majetní ľudia sa na nás ostatných radi pozerajú zhora a keďže tieto kopy železa aj niečo stoja, môžu svoju povýšenosť deklarovať aj zo sedadiel svojich „shirákov“.
Domnievam sa, že tak ako sa skončila éra koní, ktorých krásu i rýchlosť obdivujeme už iba na parkúroch či Veľkej padubickej, tak aj kult automobilov sa skončí na pretekárskej dráhe. Neviem kedy to bude a čo bude príčinou ich úpadku, ale perspektíva bankrotu SAR a najmá jeho sprievodného javu dozaista zmierni náš smútok.
