Čo mi dnes dáva futbal?
Až do roku 1990, keď zanikal obrázkový športový týždenník Štart, v ktorom som viac ako dvadsať rokov pôsobil, myslím že nebol v Bratislave dôležitý futbalový zápas, na ktorom by som sa ako divák nezúčastnil. Nikdy som nebol fanúšikom, futbal ma zaujímal ako hra, bavil ma...
Bavil ma deväťdesiat minút. Mám návrh: V súčasnom takticko-strategickom ponímaní by som si prial, aby sa stretnutie začínalo od šesťdesiatej minúty. V tom čase zvyčajne padne prvý gól, prehrávajúce mužstvo vystrieda prvého hráča, tréner od základu zmení taktiku, z obrancov sa stávajú útočníci a divák má odrazu o zábavu postarané. Štatistika o držaní lopty sa rapídne mení, počet prihrávok z 980: 730 už prestáva byť zaujímavá a počas posledných tridsiatich minút zápasu pribudne len zopár prihrávok na oboch stranách.
Pristavme sa pri taktike. My sťa dôchodcovia si dokonca pamätáme, že sa hralo na troch obrancov, dvoch záložníkov a až piatich útočníkov. Potom prišiel systém 4-2-4, neskôr, 4-4-2 a teraz je moderná hra na jedného útočníka. Čo to vravím útočníka.Kedysi vedel dávať góly, ale teraz je jeho úlohou viazať na seba dvoch obrancov, čím sa uvoľňuje priestor na ukončenia ofenzívneho trápenia sa pre hráčov za ním. Lenže tí to dobre nevedia, takže zvyčajne sa obracajú čelom ku vlastnej bránke a prihrávajú si donekonečna, až lopta skončí u brankára na opačnej strane ihriska. A všetko sa začína odznovu.
Ešte šťastie, že na zaháňanie nudy počas úvodných krátkych šesťdesiatich minút tu máme sprievodné slovo. Ale začnime vizuálnou stránkou veci. Trebárs bozkávaním rúk brankárom, alebo pohľadom na hulákajúci dav, či ešte lepšie jeho detailu, keď pomaľovaný fanúšik prejavuje nadšenie z toho, že sa objaví na obrazovke nad štadiónom hoci je tak zmenený, že sa spoznáva len on sám. Ja ako nestranný divák mám mať z toho tiež nesmierny zážitok...
No prejdime ku odbornému výkladu. Každý športový komentátor sa oháňa legendárnym Karolom Polákom. Jeho kultúra slova, farba hlasu i príprava je vraj pre nich príkladom, ktorého sa držia. Nedarí sa. Frekvencia slov a najmä ich obsah sa ani zďaleka nepodobajú tomu, čo predvádzal ich vzor. Nesmierne si vážim nášho najprominentnejšieho súčasného športového komentátora, len by som ho namiesto pred mikrofón poslal do cirkusu, aby tam predvádzal, čo všetko má v hlave. Ja ako priemerne inteligentný človek obdivujem muža, ktorý si pamätá, že v roku 2008 kopol dotyčný futbalista na juniorskom šampionáte ľavou nohou taký istý gól, ako sa mu to podarilo v roku 2015 v inej súťaži , ibaže sa sám seba pýtam na dve veci: prečo to potrebujem vedieť a navyše prečo práve v tejto chvíli, keď už predmetom môjho záujmu a nanešťastie i záujmu kameramana je niečo celkom iné. Navyše, ani pri najlepšej vôli si to v danej chvíli neviem overiť a opýtam sa sám seba, či nekecá... To predsa Karol Polák nerobil! Akoby sa nikto súčasných komentátorov neučil, že menej je niekedy viac, že televízia je predovšetkým vizuálny prostriedok...
A keďže ten príval slov nestačí, pridáva sa ko – komentátor. To prosím nekokcem a ani nechcem byť pejoratívny. Odborník naslovovzatý, človek, ktorý vidí viac ako ja, ako komentátor, ba ako celý svet. A ešte ako to vidí! A notabene ako hovorí! Najmä ten jeden. Tých novotvarov, nezmyselných viet, horizontálno-vertikálnych šírkových prihrávok,slovných spojení do viet, ktoré ani pri najlepšej vôli nedávajú zmysel. Mali sme v redakcii zástupcu šéfredaktora, voľakedajšieho prominentného rozhlasového reportéra v rozhlase Štefana Mašlonku. Keď som v článku použil slovo, ktoré sa mu nepozdávalo, postával som tri hodiny v jeho pracovni a on mi argumentoval, prečo som to slovo zle použil. Pán Mašlonka je už mnoho rokov na pravde božej , no keby mala poúčať nášho ko-komentátora práve táto legenda, ešte i teraz by prešľapoval v jeho pracovni a počúval, čo do kultúry jazyka určite nepatrí. Azda si robí audio záznam a dodatočne tým chce ukončiť dizertačnú prácu, len sa pýtam, prečo mám na nej participovať práve ja. Pýtam sa trebárs čo je to medzipriestor? Priestor medzi čím a čím? Ak mi režisér prenosu ponúkne celkový záber na ihrisko, vidím na štyridstiatich metroch 20 potulujúcich sa hráčov uprostred ihriska, ale žiadny medzipriestor tam nevidím. Ak ho vidí tréner, má na to právo, ja ho nemusím vidieť a ani o ňom nechcem nič vedieť.
Pri sledovaní športového prenosu rakúskej televízie, počas ktorého ma komentátor neohuruje svojimi znalosťami a necháva mi priestor na vlastný názor sa pristihujem pri tom, že zaspávam po neskorom prenose akosi pokojnejšie.
Ale vrátim sa na chvíľku ešte na krásny zelený trávnik. Je na ňom čo obdivovať. Presné prihrávky na vzdialenosť 50 metrov, dokonalé spracovanie lopty, výskok Ronalda, schopnosť hráča obísť súpera na jednom metri, kondícia, umožňujúca šprintovať cez celé ihrisko v deväťdesiatej minúte pri vedomí, že hráč má za sebou celú ťažkú sezónu a o tri týždne sa mu začína opäť dlhodobá súťaž. Klobúk dolu.
Napriek občasnej nude, futbal je krásna hra. Sportu zdar a futbalu zvlášť, hovoril kedysi pán Vít Holubec. S čím sa bude lúčiť budúca generácia? Azda vertikálno-horizontálnou šírkovou prihrávkou. No nazdar...
Tomáš Kraus
Bývalý športový publicista
