Často sa mistáva, že pod vplyvom stresu, časovej tiesne, práce, cestovania, alkoholua viac-menej rôznych kombinácií týchto vecí sa mi prihodí stav, kedy mámpocit, že lietam, a predsa nie je tomu tak. Posledné pivo dňa strávenommimo práce, celkom úplne inde, kde som rád, medzi svojimi, kde čas prestávaplynúť v minútach ale ráta sa iba bolo, je a bude. Síce vypité lentak zrýchla na 4 dúšky lebo kamarátom už ide bus domov, ale predsa navodí túšpecifickú atmošku, ktorá potom trvá až do prekliateho Icčka, ktoré ide neskôra vždy aj príde neskôr ako má.
Prebaliť veci,z jedného extra super-špeciálneho batoha do cestovného, stiahnuť rýchlofotky, medzitým porozprávať rodine ako bolo a iné veci. Samozrejme sa dotoho časového pásma pripletie aj hygienická očista, balenie potravín, šiat,zubnej kefky, pasty, všetkých IT, foto/video/hi-tech/vecí tak prepotrebných pre zachytenie toho správneho okamihu životana tejto Zemi a skrátenia si cesty do hlavného mesta. Ak sa nebodajpripletie do plánu aj neplánovaná prechádzka s chlpáčom 4-nohým, nuž taksa ide na vec. Všetko tak plynie rýchlo, a pritom pomaly, a akobymimo mňa, ja som len centrom toho hurikánu, a síce uvedomujúc sivyhecovanie. Som kľudný lebo viem že každý je nahraditeľný....ale ibav práci......iba v práci.....a iba v práci, ktorá je práca....anič viac. A to je vlastne aj podstata prečo je to tak.
Nuž zmeškať vlakje pekná zábava, ale strieľať sa z toho nebude. Okrem toho veď zajtra jeiba pondelok, a keby aj ....tak sa všetko dá zachrániť cez web....no tov práci. Život ide ďalej ale predsa sa niečo pohlo...časovo ajpsychologicky. Zase viem viac, že radšej by som na ten vlak nikdy nemusel viacísť ale zajtra by som znova musel o pár metrov vyššie podávať iné výkony.Možno je v tom kúsok romantiky, a tak. Ale možno nie.
Síce chvíľu sazdá, že sa dá všetko pekne stihnúť, ale človek si časom uvedomí ako zaťažujeostatných členov rodiny, s odvozom, plánovaním a pod.
Mobil je nutnosťpre komunikáciu....stále niekde inde , bez časového horizontu. On call. Neverending, maybe works.
Chvíľu to človekadrží nad vodou, točí ho to ako v práčke, ako vír, lenže je stále tá istá úroveňa nejde sa hore. Maximálne sa vypustí voda a potom je už iba blato.A to nie je super...iba také na prežitie. Pocit, že všetko akosi fungujeje veľmi nákazlivý, stojí veľa zdrojov a dlhodobo nie je udržateľný. Asiv ničom. Niečo sa musí zmeniť. Otázka je čo, kedy a ako. A akéto bude mať následky. Rozhodnutia a zodpovednosť za ich dodržanie je veľmináročná úloha. A nie každý sa ju dokáže podujať niesť.
Tieto momentytočenia, keď myšlienky sú rýchlejšie ako hociaká akcia a reakcia,a pritom je všetko fajn a akoby nalinkované..sa opakujúv rôznych situáciách ale najčastejšie je to klasický príklad odchodu do tam kde nie je doma.
Takže zajtraznova do práce, a pritom všetko funguje fajn, ale zdanie klame,a pritom sa točíme v práčke a ja neviem kto vypúšťa vodua borí nás do bahna.
A možno smeto my sami tým, že si neuvedomujeme ako sa mení svet a my mu nestačímeresp. nerobíme, čo chceme robiť a potom sa práčka točí aj častejšiea rýchlejšie. Ale to plákanie a žmýkanie je niekedy nepríjemné. Ajten závan čerstvého vzduchu. Ale treba vyvesiť svoje plány a nechať ichuschnúť na slnku. A potom sa pustiť do ich realizácie, postupne. Aby smemiesto práčky zažívali niečo iné, na čo sa budeme tešiť viac a nebude tonútene sprostredkované ale priamo vyvolané.
Dosť bolo prania,ide sa spať lebo treba dospať jednu prepílenú noc (tak asi 45 kubíkov dreva sanapílilo počas nej) a ja som ich musel počítať. Ale stáli za to. Len terazmi chýbajú na sklade inde.
