Iste sa nájdu ľudia, čo dokážu problémy ignorovať, nevidieť, alebo sa ponad ne preniesť. Veď stačí nasadiť ružové okuliare a ide sa... Držím im palce, možno aj trošku závidím. Títo ľudia by ale nemali zabúdať na jeden jednoduchý fyzikálny zákon: Čím vyššie lietaš, tým tvrdší by mohol byť pád. Svet by bol krásny, keby bol ideálny, ale...
Vo svete je príliš veľa zla, bezprávia, deje sa mnoho nespravodlivých vecí. Život nie je vždy fér. Ale tak ako svet nie je dokonalý, ani ľudia nie sú dokonalí. Ľudia robia chyby... Aj ja robím chyby! Ľudia si navzájom ubližujú... Aj ja som ublížil a bolo mi ublížené!
Niekto ubližuje - pácha zlo cieľavedome, bez akejkoľvek hanby, ľútosti, či ochoty niesť za svoje činy zodpovednosť. Takýto človek je väčšinou vnútorne prázdny, nadradení, zahľadený do seba. Nanešťastie, práve takýchto ľudí občas vídať dobre situovaných na vysokých postoch. Ľudia „bez chrbtovej kosti", ktorí sa k svojmu „úspechu" vyškriabali hlava nehlava - po chrbtoch trpiacich a pre nich „hlúpych". Čo je najhoršie, sú takmer nepotrestateľní...
Iným sa darí ubližovať nechtiac. Niekedy naozaj stačí byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Aj zle namierená poznámka môže občas skutočne ublížiť. Často krát bez toho aby sme o tom vedeli. Existujú typy ľudí, ktorí majú dokonca zvláštny talent - ublížia ešte aj vtedy, keď sa snažia pomôcť.
Ale ak som urobil chybu - ublížil som, ale svoj čin úprimne ľutujem a som ochotný prijať zaň zodpovednosť, čo bude nasledovať? Kto bude ten, čo ma bude súdiť? Kto má tu moc rozhodnúť o takej veci? Boh? Možno, ale čo potom neveriaci? Ak neakceptuje Boha ako takého, ako by mohol akceptovať jeho trest? Vynesie rozsudok - následky ktoré musím znášať osoba ktorej bolo ublížené? Ale ak aj ona robí chyby, má vôbec právo niekoho súdiť? A ako tým utrpí objektivita a spravodlivosť, ktorá by mala byť dodržaná?
Alebo to bude osud, kto rozhodne? Mám snáď brať všetko to zlo, čo sa mi v živote stáva ako trest za moje chyby? Čo ale potom moji priatelia, ktorých naozaj postihli hrozné veci (od nehôd, cez zákerné choroby až po nečakanú smrť príbuzných). Spravili v živote tak veľa chýb, tak strašne ublížili, aby si zaslúžili taký krutý trest? NIE, to neberiem!
Asi to nakoniec bude tak strašne podceňované ľudské svedomie, ktorým nedokonalých ľudí príroda obdarila práve preto, aby ich mohla čiastočne kontrolovať a trestať za hriechy ktoré páchajú... Stačí sa pozrieť na štatistiky, koľko ľudí si pod ťarchou svojho vlastného svedomia siahlo na život. A koľko ľudí sa po nekonečných nociach bez spánku dobrovoľne priznalo k svojim činom. Práve to svedomie udeľuje neúprosné tresty, pred ktorými niet úniku. Nie mreže, zámky, facky a kopance sú trestom, ale ten pocit že vám srdce vytrhne z hrude a hlava praskne od žiaľu a ľútosti. To rozmýšľanie, ako napraviť chyby, pomaly premení každučkú bunku v mozgu na unavenú a bezvládnu hmotu.
Ak človek svoj čin úprimne oľutuje, príjme následky, čo ešte môže urobiť? Môže svoje hriechy napraviť - vrátiť veci do pôvodného stavu? Je to možné...
Teraz by som veľmi rád napísal, že je to možné vždy, ale nanešťastie to tak nie je. Tak ako sa nedá vrátiť ľudský život, tak aj tá najstaršia jazva dokáže občas zákerne bolieť. Naprávať svoje chyby nie je jednoduché, žiada si to veľa úsilia a námahy, odriekania - výsledok sa niekedy ani nemusí dostaviť. Je ale dôležité zotrvať a pokúsiť sa...
Napriek tomu, že ma viedli k tomuto textu skutočné udalosti a niekto by sa mohol v týchto riadkoch zdanlivo nájsť - nikdy to nebolo ich účelom alebo úlohou. Práve naopak, ich úlohu by som hľadal niekde úplne inde - a síce v zdanlivo jednoduchej žiadosti:
Skôr ako sa všetci opäť vyberieme „hádzať kamene", obviňovať jeden druhého, súdiť sa navzájom a vynášať rozsudky, zamyslime sa nad týmito vecami:
-Všetci robíme chyby a nik nie je bez viny!
-Každý má mať právo na spravodlivý súd a adekvátny trest!
-Každý má dostať možnosť svoj čin oľutovať!
-Každý má dostať šancu svoje chyby napraviť!
Zámerne som nechal jednu tému nedotknutú, a síce ľudskú schopnosť ODPÚŠŤAŤ. Môj osobný názor je, že ľudí, ktorí touto schopnosťou naozaj oplývajú je v dnešnom svete ako šafranu a aj tí miznú každým dňom. A pritom je to vlastnosť tak vznešená, priam božská.
Mali by sme sa učiť odpúšťať tak často ako sa len dá....
„Kto hľadá priateľa bez chýb, zostane bez priateľa." (Turecké príslovie)
