Bez dôchodkovej reformy by štáty skrachovali
Moderné dôchodkové systémy vznikli pred mnohými rokmi preto, aby zaručili ľuďom náhradu príjmu v starobe a ochránili ich pred stareckou chudobou. Pre dôchodkové systémy v kontinentálnej Európe vrátane Slovenska je typické, že sú priebežne financované z odvodov a zásluhové. Výška dôchodku poistenca závisí od jeho príspevkov do systému, teda od výšky mzdy a počtu odpracovaných rokov. Kľúčovým ukazovateľom dôchodkových systémov je takzvaná miera náhrady, ktorá vyjadruje, aký vysoký dôchodok v pomere k predošlému príjmu dôchodca dostane.
Zdroj: OECD Pensions at a Glance 2013
Nízka pôrodnosť a narastajúca priemerná dĺžka života vedú k tomu, že populácia starne. S narastajúcim počtom dôchodcov rastú aj náklady na starobné dôchodky, a systém sa stáva finančne čoraz menej udržateľný. Kým v roku 2010 na Slovensku na 100 obyvateľov v aktívnom veku pripadalo iba 17 ľudí v dôchodkovom veku, v roku 2060 by už podľa demografických predpovedí mohlo na 100 aktívnych obyvateľov pripadať 62 ľudí v dôchodkovom veku. Táto situácia so sebou prináša vážne následky a treba ju riešiť, kým nie je neskoro.
Zdroj: Eurostat
Slovensko dnes na dôchodky vynakladá približne 8% HDP. Tieto výdavky sú prevažne financované zo sociálneho poistenia, ktoré vyberá Sociálna poisťovňa, a v menšej miere aj zo štátneho rozpočtu. Pri nezmenených parametroch dôchodkového systému a zachovaní miery náhrady by sa výdavky štátu na dôchodky v priebehu desaťročí mohli takmer zdvojnásobiť, na úroveň blížiacu sa k 16% HDP. Buď by bolo potrebné výrazne zvýšiť dane a odvody, alebo by sa štát musel neudržateľne zadlžovať. Druhá Dzurindova vláda v snahe vyriešiť tento problém prijala dôchodkovú reformu, ktorá spočívala v zavedení druhého dôchodkového piliera založeného na súkromnom dôchodkovom sporení. Dôchodok ľudí by už nebol financovaný len zo Sociálnej poisťovne, ale aj z naakumulovaných investícií, ktoré spravujú DSS. Priebežný systém sa už nebude podieľať na dôchodku poistenca v plnej miere, ale bude čiastočne nahradený dôchodkom z druhého piliera. Reforma tým znižuje budúce záväzky štátu na starobné dôchodky. Výdavky na starobné dôchodky by v takom prípade do roku 2060 podľa vládnych materiálov narástli iba na približne 10% HDP.
Nič nie je zadarmo
Druhý pilier nás však niečo stojí. Jeden z hlavných problémov dôchodkovej reformy je jej financovanie. Ľudia, ktorí po spustení dôchodkovej reformy vstúpili do druhého piliera, začali odvádzať časť sociálneho poistenia určeného na financovanie dôchodkov na svoj účet v DSS, a to vo výške 9% z hrubej mzdy. Peniaze odvedené do druhého piliera však chýbajú Sociálnej poisťovni, ktorá pochopiteľne musí aj naďalej vyplácať starobné dôchodky súčasným dôchodcom v plnej výške. Sociálnej poisťovni preto po spustení dôchodkovej reformy vznikal každoročne deficit vo výške okolo 1,2% HDP, ktorý bolo treba nejako vykryť. Dzurindova vláda kryla náklady spojené s dôchodkovou reformou príjmami z privatizácie, ktoré však vystačili len do roku 2009. Odvtedy sú náklady dôchodkovej reformy nekryté a financované na úkor deficitu štátneho rozpočtu, keďže iný spôsob financovania reformy nebol nájdený.
Reforma bola pri spustení kritizovaná ľavicovým Smerom, ktorého vláda v roku 2012 pri potrebe znížiť deficit verejných financií výšku príspevkov do druhého piliera skresala z 9% na 4% hrubej mzdy. Deficit Sociálnej poisťovne spôsobený druhým pilierom klesol - avšak opäť iba za cenu zvýšenia budúcich výdavkov z prvého piliera. Zdobrovoľnenie vstupu do druhého piliera zároveň viedlo k tomu, že doň nevstupujú takmer žiadni noví sporitelia.
Problém dlhodobej udržateľnosti verejných financií ani 9 rokov po spustení reformy nie je definitívne vyriešený. Podľa štúdie OECD Pensions at a Glance 2013 by mali výdavky Slovenska na dôchodkové dávky do roku 2060 narásť zo súčasných 8% HDP na približne 13% HDP. Prečo sa Slovensko naďalej trápi s týmto problémom? Pretože sme nesprávne zadefinovali účel druhého piliera. Druhý pilier sám o sebe nedokáže zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Nevie totiž znížiť skryté záväzky dôchodkového systému bez toho, aby zároveň vytvoril deficit verejných financií v súčasnosti. Dlh týmto spôsobom nezmizne, iba sa zviditeľní a prenesie v čase. My ale potrebujeme nekryté záväzky dôchodkového systému eliminovať alebo aspoň výrazne znížiť.
Náš doterajší prístup by mal zmysel teoreticky vtedy, ak by súčasný dlh bol ekonomicky lacnejší ako budúci, s prihliadnutím na náklady obetovaných príležitostí. Teda ak by dlhodobá výnosnosť druhého piliera bola výrazne vyššia ako výška úrokov, ktoré platí štát zo svojho dlhu. Dosiahnuť také niečo je však ťažké. Úroky zo štátneho dlhu sú rovnako závislé od fiškálnych politík vlád a monetárnych politík centrálnych bánk ako zhodnocovanie úspor v druhom pilieri. Investície v druhom pilieri musia byť diverzifikované a nesmú byť koncentrované do vysoko rizikových aktív. Obed zadarmo v ekonómii neexistuje.
Sú aj štáty, kde to vyriešili lepšie
Ako vyriešiť túto dilemu nám môže pomôcť pohľad do krajín OECD prostredníctvom štúdie Pensions at a Glance 2013. Spôsob, akým sa Slovensko snaží riešiť dlhodobú udržateľnosť verejných financií, teda cez silný druhý pilier, je skôr menšinový a v súčasnosti sa od neho čoraz viac štátov odkláňa. Nie však preto, že by iné štáty boli proti súkromným dôchodkom. Naopak, aj v tých štátoch, ktoré zvolili iný prístup, hrajú súkromné dôchodkové fondy čoraz významnejšiu úlohu (dokonca omnoho významnejšiu ako na Slovensku), pričom v narastajúcom počte štátov sa súkromná forma sporenia zavádza aj ako povinná.
Rozdiel mezi štátmi OECD, ktorých dôchodkové reformy boli štúdiou hodnotené najviac pozitívne a Slovenskom spočíva v tom, že tieto štáty na dosiahnutie dlhodobej udržateľnosti verejných financií nepoužívajú priamo druhý pilier, ale demografické stabilizátory v rámci prvého piliera. Narastajúci počet dôchodcov sa v týchto štátoch neprejaví vyššími výdavkami dôchodkového systému. Zjednodušene povedané, toľko peňazí, koľko sa na odvodoch v danom roku vyzbiera, toľko bude použitých na dôchodky. Negatívnym dôsledkom tohto systému je, že miera náhrady dôchodkov od štátu klesá spolu so starnutím populácie.
Známym príkladom tohto typu reformy je Švédsko, ktoré v prvom pilieri zaviedlo takzvaný systém Notional Defined Contribution. Tento systém simuluje v prvom pilieri súkromné dôchodkové sporenie a nahromadené „úspory" úročí úrokovou mierou, ktorá je stanovená podľa demografických predpovedí. Systém je zásluhový, no zároveň fiškálne udržateľný, keďže výška výdavkov na dôchodky sa odvíja od toho, aké zdroje má ekonomika k dispozícii. Kým Slovensko by malo podľa OECD zvýšiť výdavky do roku 2060 z 8% HDP na 13% HDP, výdavky Švédska v tomto horizonte by mali zostať stabilné na úrovni okolo 10% HDP. Podobný systém zavádza aj Poľsko, ktorého výdavky by mali do roka 2060 podľa prognóz dokonca klesnúť z 11% HDP na 10% HDP. Naviazanie prvého piliera na demografické predpovede je teda vhodnejším nástrojom na elimináciu nekrytých záväzkov dôchodkového systému ako samotné zavedenie druhého piliera.
Zdroj: OECD Pensions at a Glance 2013
Oproti systému NDC existujú aj jednoduchšie alternatívy. Nemecko síce nezaviedlo priamo systém NDC a zostalo pri bodovom systéme, za to však prispôsobilo demografickým projekciám výpočet, indexáciu a valorizáciu dôchodkov, ako aj vek odchodu do dôchodku. Výsledkom je pribrzdenie dlhodobého nárastu výdavkov na dôchodky. Obdobné opatrenia ako v Nemecku boli chystané aj Radičovej vládou. Istú časť z nich prijala Ficova vláda s účinnosťou od roku 2013, ide však len o čiastočnú úľavu. Opatrenia potrebné na zabezpečenie dlhodobej udržateľnosti dôchodkového systému teda vieme zaviesť, len sa k nim musia politici aj prihlásiť.
Načo vôbec potrebujeme druhý pilier?
Výsledkom reforiem priebežných dôchodkových systémov v štátoch OECD je zásadné zlepšenie ich finančnej udržateľnosti, no zároveň aj zníženie miery náhrady starobných dôchodkov. Kým pred niekoľkými dekádami sa hrubá miera náhrady v Nemecku pohybovala na úrovni 70%, dnes sa blíži k 40%. Môžeme preto očakávať, že dôchodky od štátu budú v dôsledku starnutia populácie menej štedré ako dnes. Dôchodky zrejme nebudú ani dostatočne vysoké, aby zabezpečovali plnohodnotnú náhradu príjmu každému dôchodcovi. Budú skôr pripomínať akúsi základnú výpomoc štátu dôchodcovi, a budú viac solidárne a menej zásluhové. Dôchodca si bude musieť príjem vyskladať aj z ďalších zdrojov. A tu sa do hry dostáva druhý pilier, teda súkromné dôchodkové sporenie, ktoré sa stáva čoraz dôležitejším aj v tradičných sociálnych štátoch. V mnohých štátoch OECD je už dlhé roky absolútne bežné, že peniaze od štátu tvoria iba časť starobného dôchodku a zvyšok tvorí dôchodok poskytovaný zo súkromného dôchodkového piliera, či už povinného alebo dobrovoľného. V mnohých štátoch je súkromné dôchodkové sporenie daňovo zvýhodnené. Diskusia teda nestojí, či je lepšie reformovať prvý pilier alebo podporiť druhý. V skutočnosti potrebujeme urobiť oboje.
Zdroj: OECD Pensions at a Glance 2013 (Pozn.: Graf počíta ešte s 9% povinným odvodom do druhého piliera na Slovensku)
Aby sme našli dôchodkové systémy so silným a povinným súkromným pilierom, nemusíme ísť hneď do juhoamerického Čile. Bohaté kapitalistické krajiny majú dobre vyvinutý systém súkromného dôchodkového sporenia už veľmi dlhú dobu. Dôchodkový systém Holandska, ktorého súčasná podoba bola založená v 50. rokoch minulého storočia, je postavený na troch pilieroch. Štát poskytuje dôchodcom z prvého piliera solidárny základný dôchodok na úrovni 30% priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Druhým pilierom je systém dôchodkového sporenia zabezpečovaného zamestnávateľmi. Hoci systém nie je zo zákona vyslovene povinný, vďaka kolektívnemu vyjednávaniu je ním pokrytá veľká väčšina zamestnancov. OECD preto označuje tento systém ako kvázi-povinný. Tretí pilier tvorí dobrovoľné osobné dôchodkové sporenie. V Holandsku pôsobia stovky rôznych fondov, ktoré spravujú aktíva v celkovej hodnote takmer 140% holandského HDP. Náš systém je oproti tomu iba v plienkach.
Zdroj: OECD Pensions at a Glance 2013
Dôchodkový systém Švédska je takisto založený na troch pilieroch. Prvý pilier je zásluhový a financovaný z odovodov, pričom výška dôchodkov je automaticky prispôsobovaná demografickým podmienkam. Druhý pilier je podobne ako v Holandsku kvázi-povinný. Dôchodkové sporenie zabezpečované zamestnávateľmi pokrýva asi 90% zamestnancov a môže byť poskytované v rôznych formách (cez penzijný fond, životné poistenie alebo rezervy tvorené zamestnávateľom). Ďalších približne 27% Švédov si šetrí na dôchodky aj prostredníctvom dobrovoľných osobných dôchodkových produktov. Nad rámec toho zaviedla švédska vláda pred niekoľkými rokmi povinný osobný odvod do súkromného sporenia vo výške 2,5% zo mzdy. Sporitelia majú slobodný výber penzijného fondu. Švédsko dosahuje najširšie kumulatívne pokrytie populácie súkromným dôchodkovým sporením alebo poistením zo všetkých krajín OECD. Najslabšie príjmové skupiny sú vo Švédsku pred chudobou chránené minimálnym dôchodkom. Ako vidíme, niektoré sociálne štáty sú až prekvapivo kapitalistické.
Zdroj: OECD Pensions at a Glance 2013 (Pozn.: Graf počíta ešte s povinným 9% odvodom do druhého piliera na Slovensku)
V Nemecku je súkromné dôchodkové sporenie dobrovoľné, ale značne rozšírené a podporované štátom. Vláda poskytuje na rôzne formy dôchodkového sporenia dotáciu zo štátneho rozpočtu, tzv. Riester-Rente. Sporitelia, ktorí vynakladajú na súkromné dôchodkové sporenie minimálne 4% príjmu, majú nárok na príspevok 154 eur za rok. Na každé dieťa narodené po roku 2008 pripadá dotácia 300 eur. Kritickým bodom dôchodkového sporenia v Nemecku je však nízka výnosnosť spôsobená prílišnou orientáciou fondov na dlhopisové investície a nízkym podielom akcií v portfóliu.
Zdroj: OECD Pensions at a Glance 2013
S podobným problémom ako Nemecko, teda dominanciou dlhopisov a nízkou výnosnosťou investícií, sa potýka aj Slovensko. Cieľom politiky na Slovensku by však nemalo byť využívanie nízkej výnosnosti fondov na ideologicky motivované spochybňovanie opodstatnenosti druhého piliera ako takého. Naopak, rozvoj súkromného dôchodkového sporenia by mal byť podporovaný skvalitnením regulácie. Nie je potrebné rovno hodiť všetky investície do akcií, ako nedávno propagoval poslanec SaS Jozef Mihál. Zvýšenie podielu akcií na celkovom portfóliu spolu s udržiavaním nízkej miery inflácie však bude nevyhnutné, ak chceme dosiahnuť kladnú reálnu výnosnosť investícií. Nie je zmysluplné, aby bola drvivá väčšina peňazí sporiteľov uložená v štátnych dlhopisoch a depozitoch s výnosom ležiacim pod hranicou inflácie.
Neustále otváranie a zatváranie systému tiež neprospieva. Druhý pilier môže byť bez problémov povinný alebo kvázi-povinný, a podľa môjho názoru by mal byť vstup automatický. Financovanie reformy by sme mohli vyriešiť po vzore Estónska, kde si sporitelia v druhom pilieri k štyrom percentám zo sociálneho poistenia povinne prikladajú ešte dve percentá z hrubej mzdy navyše.
Pritlačiť treba aj na DSS, aby ich podnikanie nebolo rentiérstvom, ale aby prinášalo úžitok aj klientom. Účelom súkromného dôchodkového piliera je zabezpečiť istú mieru náhrady príjmu v starobe. V závislosti od želanej miery náhrady je možné matematicky vypočítať priemernú reálnu mieru výnosnosti, ktorá by bola potrebná na dosiahnutie tejto miery náhrady. Tú by mali dôchodkové fondy sledovať. Minimálnu mieru náhrady alebo výnosnosti je možné stanoviť aj zákonom, regulácia však nesmie odrádzať fondy od investovania do akcií trestaním za ich krátkodobú volatilitu. Kým fondy DSS na Slovensku dosahujú v posledných rokoch negatívne reálne výnosy, dôchodkové fondy v Dánsku, Austrálii alebo Holandsku dosahujú pozitívne reálne výnosy vo výške niekoľkých percent. Zrejme tam robia niečo lepšie ako my, len ostáva zistiť, čo. A potom to treba implementovať aj na Slovensku.
Samozrejme netreba zabúdať ani na zlepšovanie finančnej gramotnosti, ktorú máme na Slovensku povestne mizernú. Keď už naše deti na stredných školách učíme rozdiel medzi tetrametylolovom a fenylmagnéziumbromidom, mohli by sme ich naučiť aj rozdiel medzi akciou a dlhopisom.
Najlepšou investíciou sú deti
Pri všetkej pozornosti, ktorú venujeme dôchodkovému systému, netreba zabúdať, že najlepším riešením starnutia obyvateľstva je zvýšenie pôrodnosti. Hoci fenomén starnutia sa týka celého rozvinutého sveta, štáty OECD sa od seba odlišujú pôrodnosťou. Kým pôrodnosť na Slovensku sa momentálne pohybuje okolo 1,4 dieťaťa na jednu ženu, v krajinách ako Švédsko, Dánsko, Francúzsko alebo Británia sa pôrodnosť približuje k úrovni 2 deti na jednu ženu. V dôsledku toho čelia aj viditeľne pozitívnejším demografickým predpovediam. Čo to znamená pre ekonomiku a dôchodkový systém, je snáď jasné.
Zdroj: Eurostat, United States Census Bureau
Vyššia pôrodnosť v spomenutých krajinách je spôsobená predovšetkými lepšími podmienkami pre pracujúce matky. Štáty s vyššou pôrodnosťou ako Slovensko sa snažia vychádzať v ústrety matkám flexibilným pracovným časom, dostupnými službami starostlivosti o deti a premysleným systémom rodinných benefitov. Na Slovensku majú ženy v práci problém, ak sa starajú o dieťa, a mnohé majú ťažkosti dostať dieťa do škôlky. Ako tento problém vyriešiť, sa dozviete v mojom staršom blogu.
