Krátko po zverejnení Miklošovho stĺpčeka v Hospodárskych novinách 19. septembra 2011 bol na internete zverejnený článok mladého libertariána, obdivovateľa Richarda Sulíka a sympatizanta strany SaS Mariána Jánoša s názvom „Miklošova reakcia na Sulíkovu brožúrku: nechutné zavádzanie", kritizujúci Miklošove nepresné citovanie štúdie. Na adresu ministra uviedol, že „bol to zrejme iba ekonomický analfabetizmus jeho oponentov, čo vďaka efektu kontrastu uňho vypestoval imidž ekonomického experta". Jánoš obvinil Mikloša z demagógie a okrem iného tvrdil, že „analýza UBS sa snažila vypočítať náklady vystúpenia z eurozóny, nie pokles ekonomiky." Jánošov blog spomenul aj Richard Sulík v diskusii v Ivanom Miklošom v Lampe ako dôkaz strašenia zo strany ministra, že jeho slová o dramatických dôsledkoch pre krajiny eurozóny sú len také „bububu". Po nepresnom citovaní záverov štúdie Miklošom aj na eTrende a v Lampe zverejnil Marián Jánoš ďalší blog, v ktorom už pre Mikloša za opakovanie chyby žiadal „novinársku facku". Ďalej uviedol:
Vážený pán minister, je čas si tú štúdiu konečne prečítať. Aby som Vám to uľahčil, ponúkam Vám nasledujúce citácie.
„We estimate that a weak Euro country leaving the Euro would incur a cost of around EUR9,500 to EUR11,500 per person in the exiting country during the first year. That cost would then probably amount to EUR3,000 to EUR4,000 per person per year over subsequent years. That equates to a range of 40% to 50% of GDP in the first year."
Nie pokles HDP, ale náklady vyjadrené v HDP. Týka sa krajín, ktoré eurozónu opúšťajú, nie všetkých krajín eurozóny.
Ivan Mikloš sa následne na svojom profile na Facebooku za nepresné citovanie ospravedlnil so slovami, že sa pomýlil a namiesto nákladov omylom uviedol pokles. Zdôraznil, že to neurobil zámerne, Jánošov prvý blog nečítal, a situácia ho mrzí. No zároveň dodal, že náklady vo výške 40-50% HDP znamenajú pre Slovensko náklady 27-34 mld. eur, takže ani tento omyl na záveroch jeho blogu nič nemení. V minulosti boli podobné chyby Ivanovi Miklošovi viackrát vyčítané zo strany projektu Demagog.sk. Väčšinou išlo o numerické a interpretačné chyby, napríklad keď namiesto 4,2-percentnej inflácie podľa HICP v máji 2011 hovoril o inflácii vo výške 4,1%, alebo keď hovoril o znížení platov v štátnej správe o 10%, no v skutočnosti to bol pokles mzdových výdavkov, čo nie je celkom to isté. Či je toto skutočná demagógia, nech posúdi každý sám.
Odhaľovanie demagógie a chýb politikov je chvályhodná činnosť, je však smutné, ak sa autor vo svojich článkoch dopúšťa toho istého, čo na druhých kritizuje. Jánoš totiž pasáž o nákladoch vystúpenia z eurozóny, ktorá má Mikloša usvedčovať z demagógie, uvádza mimo kontext a navyše vynechal polovicu odstavca, ktorý citoval, takže hovorí iba o akýchsi abstraktných nákladoch a neuvádza, čo konkrétne sa za nimi skrýva. Celý odstavec štúdie UBS v skutočnosti znie takto:
„The cost of a weak country leaving the Euro is significant. Consequences include sovereign default, corporate default, collapse of the banking system and collapse of international trade. There is little prospect of devaulation offering much assistance. We estimate that a weak Euro country leaving the Euro would incur a cost of around EUR 9,500 to EUR 11,500 per person in the exiting country during the first year. That cost would then probably amount to EUR 3,000 to EUR 4,000 per person per year over subsequent years. That equates to a range of 40% to 50% of GDP in the first year."
Bankrot štátu, kolaps bankového sektora a zahraničného obchodu, platobná neschopnosť mnohých firiem. Toto sú tie náklady, o ktorých štúdia hovorí. Nejde teda o akési „náklady" v zmysle podnikového účtovníctva, s akými sa každodenne stretáva v práci audítor, ale vážne ekonomické problémy, ktoré by sa prejavili priamo poklesom HDP alebo stratou ekonomického rastu v budúcnosti. Mikloš teda nebol až tak vedľa, ak hovoril o poklese v desiatkach percent HDP.
Jánoš ako argument proti Miklošovým tvrdeniam vypúšťa niektoré pasáže textu a cituje len tie, ktoré sa mu hodia. Takisto Mikloša obviňuje, že hovorí o kompletnom rozpade eurozóny, pričom štúdia vraj hovorí len o unilaterálnom vystúpení krajiny z eurozóny. Štúdia však hneď na začiatku definuje, že pod rozpadom eurozóny sa rozumie aj odchod jediného štátu, takže Mikloš sa mohol aj pri tomto tvrdení len neúmyselne pomýliť a nemuselo vôbec ísť o zámernú demagógiu. Štúdia ďalej varuje pred ďalšími „nákladmi" rozpadu eurozóny, ktoré sú už ťažšie vyčísliteľné a o ktorých sa v súvislosti s hrozbou rozpadu eurozónu až tak veľmi nehovorí:
„The economic cost is, in many ways, the least of the concerns investors should have about a break-up. Fragmentation of the Euro would incur political costs. Europe's soft power influence internationally would cease (as the concept of Europe as an integrated polity becomes meaningless). It is also worth observing that almost no modern fiat currency monetary unions have broken up with some form of authoritarian or military government, or civil war."
A teraz niečo k odbornosti autora. Marián Jánoš v článku, v ktorom spochybňuje kompetentnosť ministra financií, píše:
„V situácii, keď na eurovale pomaly ide padnúť vláda, SaS vytiahne brožúrku plnú argumentov proti eurovalu ako hodenú rukavicu odbornej debaty, nám Mikloš ako reakciu podhodí kratučký komentár plný nechutného zavádzania? Hanba!"
Nuž, čo k tomu dodať. Každý, kto si pozrel brožúru SaS, a kto aspoň trochu rozumie ekonómii a sleduje svetové dianie v zahraničných médiách, tomu je jasné, že Sulíkova „brožúra plná argumentov do odbornej debaty" je v skutočnosti brožúrkou plnou z kontextu vytrhnutých poloprávd, lží a demagogických nezmyslov. Brožúra, ktorá okrem iného tvrdí, že „Nemecko a Francúzsko sú určite za (euroval), lebo majú šancu so svojou európskou hospodárskou politikou ovládnuť celú EÚ", nemôže byť odborníkom braná vážne, pretože akosi nezachytila, že nemecká vláda len nedávno až neobvykle zreteľne zmietla zo stola návrh spoločných eurobondov napriek tomu, že ich presadzovalo Francúzsko i Európska komisia. Alebo že v máji minulého roka presadila účasť Medzinárodného menového fondu na prvej gréckej pôžičke aj proti odmietavému postoju Francúzska. Skrátka, skutočné pomery na európskej scéne autorom brožúry úplne unikajú. Namiesto reality ponúkajú obohranú platňu o imaginárnom francúzsko-nemeckom tandeme pre pravicových euroskeptikov a urážanie inteligencie parlamentov a vlád členských štátov eurozóny.
Podobných článkov ako ten od Mariána Jánoša je v týchto dňoch na webe veľa. O komplikovanej realite majú nahnevaní blogeri, ktorí spoza počítača o ekonómii poučujú celý svet, zväčša veľmi zjednodušené predstavy. Všetci sa pamätáme, ako experti, ktorí majú vo všetkom jasno, v roku 2008 volali, nechajte padnúť Lehman Brothers, nech sa trh prečistí. Vieme, ako to dopadlo. Dnes rovnako zmýšľajúci ľudia označujú euroval za morálny hazard a prekážku skutočného šetrenia takých krajín ako Španielsko a Taliansko. V takom prípade som veľmi zvedavý, či za morálny hazard a prekážku šetreniu považujú aj Medzinárodný menový fond. Takzvaný euroval totiž funguje veľmi podobne ako MMF. Poskytuje krajinám, ktoré sa dostali do problémov, či už z vlastnej viny alebo nie, záchranné pôžičky výmenou za tvrdé úsporné programy, na ktorých plnenie následne sám dohliada. Často sú to až tieto programy, ktoré konečne prinútia nezodpovedné vlády šetriť. Je preto úplne postavené na hlavu, ak niekto označuje spomínané inštitúcie za socialistické a podporujúce život na dlh.
SaS už stihla svoju brožúru preložiť do dvoch svetových jazykov, aby sa z nej mohli poučiť aj čitatelia za našimi hranicami. Mimoriadne bizarne musia „argumenty" Sulíkovcov o eurovalovom socíku vyznievať pre obyvateľov krajín, ktorých sa pôžičky z eurovalu týkajú. Lebo tak, ako mnohí antiglobalisti kričia na "imperialistický" MMF, ktorý mnohým krajinám výmenou za záchranný úver diktuje „neoliberálne" štrukturálne reformy v rámci takzvaných Structural Adjustment Programs, tak rovnako odsudzujú mnohí Gréci, Portugalci a Íri tvrdé úsporné programy spojené s poskytnutím záchranných úverov. Suché fakty sa však v ďaleko živšej diskusii o slovenských verzus gréckych dôchodkoch bohužiaľ strácajú. Mimochodom, priemerné dôchodky vo výške 1600 eur, ako to tvrdil Sulík v nemeckej televízii ARD, nemali po minulé roky ani v Nemecku, nie to ešte v Grécku. Kto tu teda nechutne zavádza?
