Prvý krát som ho stretol pri smetných košoch. Mysliac si, že ide o klasického hrabala, vysypal som smeti a chcel odísť, ale zdržala ma z profilu jeho usmiata tvár a staré rádio, ktoré držal v rukách. "Čo ujo? Poklad?", spýtal som sa. Ako by ma dovtedy nevnímal, otočil hlavu smerom ku mne a pozrel sa niekam za mňa, ako by som tam ani nestál. Tvár mal neskutočne zbrázdenú vráskami, opálenú, šedivé strnisko na brade a prenikavo výrazné tmavé oči. Po chvíli povedal: "Áno, opravím, popočúvam a predám ..." Pomyslel som si: "No určite! A ak aj predáš, bude na chľast, aby sme dáko prečkali ďalší deň." Radšej som ale ostal ticho.
A dobre som urobil. Odvtedy som ho stretával pravidelne. Malý vozík s denným prídelom pokladov, drevená zahnutá palica (ja som ju volal udica - šikovne s ňou vedel miesiť a loviť obsah kontajnerov), rovnaká pomalá chôdza, trochu zhrbený na obchôdzke svojím rajónom. Aj napriek svojej zrejme dennej náplni práce nikdy nebol cítiť alkoholom, ako by sa človek nazdal - aby spláchol zápach odpadu z ľudských obydlí - vlastne nesmrdel vôbec. Začal som ho zdraviť (vždy odzdravil) a prehodil s ním vetu, dve.
Postupne som sa dozvedel, že sa volá Vojto, má dve deti, ktoré žijú v cudzine a na Slovensko nechodia. Manželka mu dávno zomrela, tak žije so svojím kamarátom, ktorý má podobný osud a zameranie (tiež má svoj rajón). Vojto má jednoizbový byt, ktorý riadne platí. Na otázku: "Dôchodok?" sa len usmial, alebo uškrnul, a povedal: "A myslíš, že toto je môj koníček? Ak by ľudia nevyhadzovali elektro do kontajnerov, asi by sme s Julom neprežili. Opravujeme ich a predávame. Ale iba tie staré, lebo nové sa opraviť nedajú. Tým nerozumieme."
Keď som mu pred vianocami núkal 50 korún, zobral si ich a povedal: "Ďakujem, mladý pán. Bude Julovi na okuliare. Rámov máme veľa, ale sklá mu nesedia. Musíme šetriť."
Potom som sa presťahoval. Uja Vojta už pochopiteľne nestretávam, ale dúfam, že stále má svoj rajón a darí sa mu nájsť elektroniku, ktorú vie opraviť. Tú starú, ktorej s Julom rozumejú. Na novom bydlisku už márne hľadám osobu podobnú Vojtovi, ktorej by som uveril že nepije, dennodenne obchádza svoj rajón a hľadá veci, ktoré sa dajú opraviť. Stojiská pre kontajnery sa už obohnali mrežami a sú pod zámkom.
Aj napriek mrežiam som starú varnú kanvicu nechal pri múriku stojiska tak, aby si ju niekto vedel vziať a prípadne opraviť. Ráno tam už nebola. A tak som si spomenul na Vojta.
